Nedeľná Pravda, október-december 1979 (XII/40-52)

1979-10-05 / No. 40

ROČNÍK XII. 5. X. 1979 Dediči pokrokových tradicií Nevkus v klenotníctve Kčs 1,­ str. 3 Spätná väzba — Aby sme si rozumeli - keby nespokojnosť v krvi bola vždy pre človeka a spoločnosť prínosom, keby pomáhala odstraňovať nedostatky, zlepšovala všetko okolo nás, s čím sa denne v živote stretávame, bolo by to v poriadku. Lenže často nespokojnosť motivuje niečo iné - v jej podhubí tkvie neschopnosť pochopiť, že v živote môžu nastať aj problémy, že nie všetko a vždy musí zodpovedať náhľadu jednotlivca, jeho vkusu, mysleniu a možno aj jeho trochu egoistickému náhľadu na seba, svoj prospech a pohodlie. A keby sa nespokojnosť koniec koncov ne­odrazila formou spätnej väzby k jednotlivcovi a nedotkla nás všetkých, nemuseli by sme sa nad vzťahom ľudí k celku zamýšľať. Nedávno mi postarší vodič autobusu mestskej hromad­nej dopravy povedal: „Niektorí cestujúci akoby nechceli pochopiť, že aj autobusy sa môžu pokaziť a hneď vznikne medzi spojmi niekoľkominútová medzera. Potom je na zastávke viac ľudí. Ľudia šomrú iba na nás, šoférov: čo sme to za podnik, čo som to za vodiča, ako si to predstavujem, že autobus mešká a oni čakali dlhšie... Vtedy, keď je dopoludnie, mám chuť sa ich spýtať (najmä tých s plnými nákupnými taškami v rukách): - A vy si ako robíte svoju robotu? Prečo ste práve teraz v autobuse a nie na pracovisku? Vodiča niekoľko ráz vyznamenali, najazdil viac ako milión kilometrov bez nehody, v podniku si ho chvália a môžu sa naňho kedykoľvek spoľahnúť Robí viac, ako je jeho povinnosť, mal by právo takto sa spýtať. Napokon, koľkí z nás sa môžu pochváliť takouto charak­teristikou práce a osobnosti? Koľkých z tých, ktorí sú notorickými frfľošmi, možno zaradiť do kategórie usilov­ných, pracovitých, zodpovedných ľudí? Nespokojnosť a dvojtvárnosť idú často ruka v ruke. Mnohí takíto ľudia vystupujú otvorene i v skrytejšej podobe, šomrú naozajstné i rafinovane - akoby neadresovali svoje slová nikomu. Šomrú na všeličo - aj bez argumentov. Neraz vyvolajú paniku, ktorej sa aj iní stanú obeťami. A po jej opadnutí sa obete pred sebou zahanbia, ako hlúpo naleteli a ani nevedia, komu presne. Vraj, zaručenej informácii... Nakupujem v samoobsluhe, v ktorej sa ľudia väčšinou trochu poznajú. Nakupuje tam aj staršia žena. Nedávno v súvislosti so „zaručenými informáciami o zvyšovaní cien cukru a múky“ preniesla paniku medzi ďalších zákazníkov samoobsluhy. Podvečer prišla do obchodu mamička. Chcela kilo cukru. Nebol, jednoducho ho nestačili doviezť a doplniť. Mali ste počuť, aké slová zazneli od tej staršej ženy: „Vraj, čo je to za obchod, keď matka s trojročným dieťaťom si už ani cukor nemôže kúpiť?! Aká sme to vlastne spoločnosť, keď sa nevieme postarať o ľudí?! Po chvíli prestala. Stačil argument pokladníčky: Pani predajte jej zo svojich zásob, veď koľko kíl ste si ho dnes, popoludní kúpili? A načo vám budú, keď žijete sama...? Takých ľudí treba odhaľovať, poukazovať na ich dvoj­tvárnosť, falošnosť, obnažiť takýto druh spätnej väzby. A, ozaj, ako to asi bolo s ozajstnými postojmi tejto staršej ženy. Počul som ju na chodbe činžiaka, keď sa susedke pochválila, ako si ju v robote vážia a za to, že sa zapájala do práce ju vraj majú navrhnúť na ocenenie... Dvojtvárnosť v postojoch ľudí nemá v našej spoločnosti miesto. Nielen v spomínaných prípadoch, ale takisto na pracoviskách v podnikoch, závodoch a inštitúciách. Dvoj­tvárnosť nie je zvyčajne izolovaná, ale prelína sa z posto­jov v súkromnom živote do postojov na pracoviskách a naopak. Zaiste, všetko čo sme dosiahli, je výsledkom práce tisícok mozoľnatých rúk, obetavej a svedomitej práce robotníkov, roľníkov a ďalších pracovníkov. Ich zásluhou prevažujú v našej spoločnosti klady, prevažuje to pozi­tívne, čo spoločnosť pre život a všestranný rozvoj človeka utvára a dáva. Pravda, sú to všeobecné slová, ale nezakrývajú nedo­statky, ktoré v spoločnosti sú. Nemôžeme prehliadnuť napríklad neduhy, ktoré sú v dodávateľsko-odberateľských vzťahoch, v uplatňovaní poznatkov vedy a techniky na pracoviskách, v riadiacej str. 15 a organizátorskej práci, v kvalite a efektívnosti každoden­nej práce na všetkých pracoviskách. Naša doba, naša súčasnosť, to sú stále sa zvyšujúce nároky na jednotlivca. Za všetkým, úspechmi a ťažkos­ťami, treba vidieť len a len človeka, jeho prístupy k životu, práci, chuť a angažovanosť urobiť pre spoločnosť to, čo treba, hľadať korene, prečo niektorí nepostupujú, ako sa žiada, ako treba. Niekedy sa stáva, že angažovanosť sa zužuje. Akoby niektorí pod ňou rozumeli iba plamenné slová. A* tu sa naraz zjavia spätné väzby v najrozličnejších podobách, očividne a neúprosne. Vodič autobusu sa mi sťažoval, že nemôže už dlhšie kúpiť blatník na škodovku. Nie je to vina prístupu k práci tých, ktorí plánujú, riadia, rozhodujú a predávajú? A práve tí, o ktorých je reč, sú možno tiež nespokojní napríklad so stavbármi, ktorí nedokončili včas pre podnik objekt zo sociálneho programu... Spätné väzby sa v najrozličnejších podobách skôr či neskôr prejavia. Na každom stupni riadenia máme nielen právo - ale jednoznačnú povinnosť zamedzovať negatív­nym prejavom starého prístupu ku konaniu. Musíme utvá­rať také tlaky na činnosť ľudí, aby k nežiadúcim prejavom v spätnej väzbe nedochádzalo. Všetky potrebné nástroje máme k dispozícii, prečo ich nevyužívame? Prečo? Veď všetci statoční ľudia by nás pochopili a podporili. Dokonca čakajú, že už-už sa pôjde do problémov, ktoré vidieť jednoznačne a prejavujú ,sa prinajmenšom okato. Sú medzi nimi aj problémy s využívaním fondu pracovného času, ale aj kritika veľkopanských spôsobov niektorých riadiacich pracovníkov. Hovorí sa - a nie náhodou - že sa naše ^najväčšie bohatstvo nachádza v ľuďoch. Ale nie je to len bohatstvo, sú to aj rezervy Morálne i pracovné A keď už niekto zbytočne šomre, panikári alebo je „iba zamestnaný“, nemá nijaké právo žiadať od spoločnosti viac, ako sám dáva. Nie nadarmo vraví jedno príslovie: Zametaj si najprv pred vlastným prahom. Veru, nestačí len úzkostlivo dbať o vlastnú rodinu a keď prekročíme prah, byť ľahostajným k nešvárom okolo, nevšímavým k všetkému, čo je spoločné... Každá ľahos­tajnosť a nezodpovednosť, každý formalizmus či egoizmus sa skôr či neskôr priamo alebo sprostredkovane dotknú aj toho, kto by najradšej zostal bokom - aj vlastnej rodiny a vlastného života. Snímka MARGITA MANCOVÁ-ŠTECKOVÁ

Next