Smer, január-marec 1971 (XXIII/1-76)
1971-02-25 / No. 47
PROLETÄRI VŠETKÝCH KRAJIN, SPOJTE SAT ORGÁN STREDOSLOVENSKÉHO KV KSS Štvrtok 25. februára 1971 • Ročník 23 • Číslo 47 • Cena 50 hal. dvadsiaty tretí raz spomíname na tých 12Ö februárových hodín z roku 1948, v priebehu ktorých československá buržoázia utrpela úplnú politickú porážku. V tých dňoch boli zástupy ľudu hrozivé. Išlo o všetko. Primrznutý sneh chrapšťa! pod ťažkými krokmi, ktorými kráčala jednota pracujúceho ľudu pod vedením KSČ. Na tie hodiny nezabúdame. Nemožno na ne zabudnúť, pretože sme neboli len pozorovateľmi, ale aj ich aktívnymi účastníkmi. Kroky zuneli ulicami miest, vo vetre sa zatrepotali červené zástavy a mohutne znel jeden hlas: Republiku si rozvracať nedáme! Hlas ulíc bol adekvátnym vyjadrením trpkosti, horkosti, bezhraničného útlaku pracujúcich davov, túžba po sociálnej slobode; spolu zuneli aj stáročné ponosy a žaloby robotníckej triedy. Do ulíc vyšli Ľudové milície a reakcia stratila dych. Spád udalostí bol taký rýchly, že sa reakcia nevedela spamätať. O čo išlo v tých februárových dňoch? Ťažká, ale vífazná je cesta naša Februárové udalosti treba posudzovať z dvoch aspektov: z vnútropolitického a zahraničnopolitického. Z vnútropolitického hľadiska išlo to, či má výo voj pokračok vať na ceste socializmu, alebo či má ísť nazad do čias predmníchovských, do čias kapitalizmu. O to išlo vnútropolitický. Zo zahraničnopolitického hľadiskp išlo o to, či pôjde po boku ZSSR a ostatných ľudovodemokratických štátov, alebo či sa stane nanovo objektom západných imperialistov. Výsledkom februárových udalostí bolo upevnenie moci ľudu a pevnejšie primknutie k táboru socializmu a mieru. Tak rozhodol ľud a rozhodol definitívne. K tomuto definitívnemu rozhodnutiu prišiel takýmito chodníčkami a cestami: 20. februára podali demisiu ministri, zastupujúci politické strany: národnosocialistickú, lidovú a demokratickú. Kalkulovali tak, že demisia naľaká komunistov, a to tým viac, že i pravicový sociálny demokrat Majer naznačil možnosť demisie sociálnodemokratických ministrov. V predstavách sa im črtala demisia celej vlády, no a z roku 1920, z čias Tusara už mali dobré skúsenosti s úradníckou vládou. Chceli jej reprízu. Ale Gottwald nebol Tusar a bola tu i strana, ktorá sa boľševický v politických bojoch zakalila a tešila sa dôvere más a tak 21. februára už stotisícový tábor ľudu na Staromestskom námestí v Prahe kategoricky žiadal, aby sa nepripustil návrat odstúpivších ministrov do vlády. Podobné prejavy sa konali po mestách a dedinách celej republiky a na Benešov prezidentský stôl padali kilogramy telegramov, v ktorých ľud odsudzoval počínanie ministrov, ktorí odstúpili. 22. februára na celoštátnom zjazde závodných rád 7890 delegátov nástojčivo žiadalo ďalšie znárodnenie a bol vyhlásený jednohodinový demonštračný štrajk. 23. februára sa ustanovil Ústredný akčný výbor NF. Obnovený Národný front vyjadroval jednotu pracujúcich. 24. februára bol jednohodinový generálny štrajk v celej republike. Reakcii sa za pomoci študentov podarilo na chvíľu „ovládať“ Václavské námestie. V okamihu na výzvu strany prišlo zo závodov okolo 80 tisíc robotníkov a príslušníkov inteligencie demonštrovať silu KSČ. Reakcia sa rozprchla, nepochodila. 25. februára predseda vlády Klement Gottwaid išiel na Hrad s návrhom na zostavenie novej vlády a KSČ mobilizuje všetky sily. Reakcia ešte dúfala, že prezident demisiu ministrov neprijme, ešte nebolo rozhodnuté, napätie trvalo a očakávali sa aj provokačné akcie, ale v pohotovosti už boli aj Ľudové milície, ktoré urýchlene vyzbrojili robotníci brnenskej Zbrojovky. Na 16,00 hod. bol zorganizovaný mohutný tábor ľudu pracujúcich Prahy na Václavské námestie. Na tejto manifestácii z rampy Národného múzea okrem iného súdruh Gottwald povedal: (Pokračovanie na 3. strane) „Dnes je už nad slnko jasnejšie, že pokus roz* biť vládu a Národný front bol svojvoľným a dobrodružným činom, smerujúcim proti samým základom štátu. Náš ľud reagoval naň v naozaj uchvacujúcej jednote búrok rozhorčenia a spontánnou požiadavkou, aby rozvratnici a spiatočníci boli odstránení z vlády a aby sa zabezpečil ďalší pokojný a úspešný vývoj nášho ľudovodemokratického poriadku.“ KLEMENT GOTTWALD (Z prejavu pri sľube nových členov vlády 27. 2. 1948)