Súkromný Úradník, 1945 (VII/1-6)
1945-01-01 / No. 1
tSllKROMNÝ úradník Bratíslava, 1. januára 1945 Pre členov za príspevok. Predplatné pre nečlenov na rok 20 Ks,Cena 80 hal. Roíník Vlt. — Číslo 1 S kresfanským odhodlaním do nového roku Ešte ani jeden prioháďizajúci rok neočakávali sme s toľkým rozochvením a staroisíami o svoju budúcnosť ako práve teraz prioliádzajúci rok 1945. Príčiny sú celkom jasné. Celá Europa je postihnutá nikoho nešetriacim vojnovým morom, ktorý postupne napáda kraj za krajom a pozvolua dostupuje vrcholu svojej nadvlády. Svet je preplnený výparmi kr/i nevinných obetí, dediny a mestá líhajú popolom a tisíce beaprístrešných a hladných prosia o milosť a zľutovanie. Aký to rozdiel od príchodu iných mierových rokov! My, Slováci, ešte donedávna boli sme presivedčení, že milosť božia, sprevádzajúca náš národ, nedovolí, aby slovenská zem bola kropená krvou ničím sa neprevinivších a za nič nezodpovedných obetí, aby naše tvrdými mozoľmi vystavané domy, železnice, kostoly, ba celé osadenstvá boly proclmetom pustošenia, súc dejišťom neľútostných bojov. Naše presvedčenie vy vieralo z našich sŕdc, ktoré nechcely nenávidieť a odopieraly nenávidieť. Žiaľbohu, skutočnosť začína sa rysovať celkom ináč. Vojnová víchrica zachvátila už niektoré naše kraje a ženie sa ďalej so všetkou SVOJOU zúrivosťou. Dnes málokto z nás vyhne sa otázke: Co bude s nami? Pýtame »a sami seba, pýtame sa svojich priateľov, hľadáme odpoveď. Je to božia záhada, ktorú len Boh môže odkryť a rozriešiť. Na čo sa teda ďalej pýtať? Prečo radšej v kresťanskom odhodlaní nečakať ďalší osud? Pre mnohých z nás kresťanské odhodlanie je vec neznáma. Lebo veď kde sme my od tých čias, keď ľudia za vyznanie svojej pravdy vedeli klásť bez úvah a zatrpklostí život svoj pod sekeru kata, keď ľudia vedeli bez reptania znášať svoje útrapy, mučenia, vyhnanstvá atď.? Falošná morálka, prichádzajúca potstupne s civilizáciou, naučila nás byť materialistami a vohnala nám do mysle túžby po bonvivanstve, pričom nechala nás v našich ilúziách zabúdať na staré, ale ľudstvu veľmi osožné kresťanské odhodlanie. Odovzdať isa do vôle božej a takto čakať svoj ďalší osud dnes len málokto z nás dokáže. Veď každý je hnaný vlastnou vôľou a odovzdaný len do vlastnej vôle. A predsa odhodlane musíme hľadieť do našej budúcnosti. Nemocný na smrteľnej posteli vďačne prijíma lieky, ktoré mu podávajú a je ochotný taktiež podstúpiť akúkoľvek ťažkú operáciu, len aby vyzdravel. Národy sveta sú taktiež upútané na smrteľné lôžka. Ako sa chceme liečiť my, príslušníci utž taktiež chorobou vojnových hrôz napadnutého národa? öd poznáme iné lieky, ako je pevná viera v spravodlivosť božiu, ktorá jedine môže nás urobiť pokojnými a môže posilniť našu nádej v mierovú a šťastlivú budúcnosť? I pýtajme sa teda, prečo neznášať a nečakať ďalšie dni svojho života s onou príslovečnou starou kresťanskou odhodlanosťou a vierou v spravodlivý rozsudok Boha? Odovzdať sa teda výlučne do vôle božej V'smysle kresťanského ponímania vecí môže byť jediným liekom a je- 1^, ^ Naša viera a nádej v požehnanú budúcnosť Vodca a prezident Republiky Dr. Jozef Tiso na Štedrý večer predniesol do rozhlasu viainočné posolstvo, v ktorom zdôraznil m. i. toto: Cesty jednotlivcov i národov, idúcich za inými vecami, než za žiarivou hviezdou iíoha, zaznamenaly už mnohé katastrofy. Dnešné položenie ľudstva je toho najväč; j ším dôkazom. Streštení hlásatelia svetovej revolúcie cez milióny, hekatomby ľudských ob®tí ženú sa za svojím cieľom. Nenásytní držitelia bohatstva tohto sveta zapríôiňovaním svetovej biedy idú za bezvýhradným sústreďovaním zlata vo svojich rukách. Nielen že nič nedávajú pri svojich gigantických obetiach na povznesenie a pozdvihnutie človeka, ale práve obava pred tým, že sa mocne hlásime k systému nového usporiadania ^sveta, k novCj úprave mocenských a sociálnych pomerov ľudstva, k systému, hlásajúcemu lepší život, spájajú plutokrata s proletárom. aby tak ubíjali človeka v jeho dôstojnosti. V dalšej časti svojho prejavu hovoril Vodca, že idey, ktoré nás ohrožujú, ničia, čo si človek doteraz vytvoril a. na celé desaťročia ubíjajú možnosť noišieho postupu a vzostupu. So svetlom vianočného stromčeka preniká naše duše hlboká vdačnosf a viera v milosrdenstvo a lásku v Boha. Vianoce slávime nielen s vďačnasťou_ k Bohu, ale i s radosťou n^d zachovaním Uo'Crej voie a vzácneho jej ovocia. Jly, Slováci, ako kresťania, vedení vierou a nádejou, ako betlehemskí putujúci, snažili sme sa vypestovať zo seba človeka lepšieho a dokonalejšieho. I ako národ usilovali sme sa podriadiť svoj národný život, aby sa verejnými ustanovizňami všeobecne napomáhal vzrast toho lepšieho a dokonalejí,ieiiO ciovelía. íNajniá odvtedy, čo v samostatnom štátnom zriadení má slovenský národ správu vecí vo svojich rukách, ideme dôsledne za tým, aby slovenský život, politika, sociálne opaticiiia, kullúriic podniky, žurnalistika, veda a umenie napomáhaly slovenských ľudí v pestovaní človeka vždy lepšieho a dokonalejšieho. V stredisku našich odriekaní bol vždy slovenský človek. Kvôli nemu sme stavali, buuovali, poüiukali, písali a zanaaovali rozličné ustanovizne, lebo my sme realizovali myšlienku poctiodu Büúa svetom za človekom a preto ani výsledok nedal na seba čakať. Požehnaný život slovenského národa počas päťročného trvania takto spravovaného slovenského štátu len potvrdzuje správnosť a potrebu nasledovania myšlienky pochodu Boha svetom za človekom. Že v šiestom roku trvania nášho štátu strhla sa v ňom pekelná vrav^, to nič nediokazuje. Veď raj bol rajom, zvláštnou doménou božou, a predsa strh^ sa v ňom pekelná revolta zvonku rozvírená. 1 do slovensikého pokojného života bola hodená vonkajšími záškodníkmi bomba, ktorá ho mala zničiť, 1 keď zasiahla aj samého záškodníka, ktorý sa v očiach Slovákov predstavil *ko hazardér so slovenským životom a majetkom, zapríčiniac samému slovenskému národu straty veľmi citeľné. Zlobou takzvaných _ osloboditeľov krvácame tisícimi ranami, no žije v nás viera a nádej v požehnanú budúcnoist. Táto viera a nádej betlehemských stáv i napriek tmavej betlehemskej noci vyčarila pravé sviatky radosti a veselosti. Podobne naša viera ;nás utvrdí v Bohom danom práve na svojský život, upevní našu nádej, že napriek všetkej zlobe a^n®* žičlivosti dostane sa nám uznania nášho práva a tak dospejeme_ k víťazstvu, k plnej radosti a veselosti, lebo vo svojom samostatnom slovenskom živote chceme i v budúciiosti dôsledne pokračovať v nasledovaní pochodu Boha svetom za človekom, aby sa každý Slovák a občan tohto štátu stával čím dalej, tým výraznejším, lepším, dokonalejším a spokojnejším človekom. v lanociie sviatKy, sviaiay^ lo roa.n.iej lask.v, sú nám vzácnciu príležitosťou nielen k obnoveniu vzájonmej lásky a citov spolupatričnosti, rodiny slovenskej doma i v zahraničí ale i k utvrdeniu viery a nádeje v našu národnú a štátnu budúcnosť. Nezabúdajme na to! Pri prvých Vianociach len tí. čo mali v duši vieru a bázeň, a }en ti, čo konali svoju povinnosť, čo poslovia Nebies. požívali uprostred všeobecnej tmy a beznádejnosti radosť do večnosti. Vodca skončU svoje vianočné posolstvo týmito slorvami: Budme ted» takejto viery a nádeje v lepšiu slovenskú budúcnosť naplnení poslovia spokojného a radostného slovenského, kresťanského života, ktorého každodenným heslom bude to prvé vianočné posolstvo: „Sláva Bohu na výsosti a na zemi pokoj ľunom dobrej vôle!” K. C u 1 e u : Každý chce na nás doplácať \' dôležitých otázkach niet medzi Cechmi jednoty. Nemôžu sa dohodnúť, či Česi a Slováci sú národ jedený či dva a či tri. Nevedia ešte, či Cesi, Slováci P. Ukrajinci sú národ jeden, dva, tri a či štyri. „Nehádejine so o tom”, — povedal Bone,š, — „neb je to nevédeoké”. A rovnako sa nikdy neehoidiLi na tom. či sa na Slovensko dopláca, koľko a kde sa to dopláca, a nikuy neprezradili, prečo majú taký životný záujem nja tom, aby mohli aj naďalej na Siovensiko doplácať. A ani to neprezľadiii. kto to doplácal potom, keď oni prestali. Ktosi povedal, že nič nového pod slnkom. Co tu je teraz, to vraj už tu bolo. A pravda je to aj o tom doplácaní na Slovensko a Slovákov. My sme prešťastný národ! Na nás vždy chce niekto doplácať a nedajbože vyhovoriť tým našim „priateľom', aby sa už neustávali, aby na nás toľko nedoplácali, aby nás nechali hoc aj biediť. Ale oná nie a nae. Keď roku 1861 Štefan Moyses odovzdal vo Viedni histoirieké memorandum a prosil v mene siLovenského národa cisára, aby dal slovenskému národu právai. ktoré mu ako národu patria, vyrútili sa na biskupa Moysesa veľmi mnohí. Maďarská tlač ho začala napádať a začala dokazovať, že to, čo Slováci žiadajú, je nesmysel. A bol to najmä redaktor „Siirgönyü” Máosay, ktO; rý si ostro zaútočil na Moysesa a medzi inými argumentmi proti slovenskému Okoliu uviedol, že zriadením slovenského Okolia verejná správa sa zdraží a keďže Slováci sú vraj ohudobmí. budú musieť na Okolie doplácať ostatnié stolice. Moyses odpovedal na túto námietku, že o doplácaní mie je ani reč. Slováci si svoje výdavky uhradia. Lem nech nám dajú možnosť ukázať svetu, čo vieme. Roku 1933 chodil po Slovensku Dr. Beneš a rečnil. Medziiným zopakoval starého Mácsaya nielen v popieraní slovenskej národnej samobytnosti, ale aj o tom doplácaní. Porovnajme, ako dobroprajný mada. ľóu Mácsay hovoril rovnako ako Cechoslovák Beneš: „A pritom si všetci medzi sebou ani ueuvedomujeme, ako úžasne ťažká a pre nás temer nezviládnutelná by to bola úloha usiĹutočuiť slovenskú autonómiu. Nezmohli by sme prosto slovenský problém administratívny, nezmohli by sme ťažkosti finančné”. Problém doplácania na Slovensko je vefmi zaujímavý. Hodno si tak troška ti© číslice porovnať, aby sme videli, že suma. ktorú na nas doplácali, j o veľmi roKidielma. Pohybu, je sa od 1.6 miliardy až po 30 miliárd. Troška veľiká diferencia. Ale ešte predtým si zavolajme za svedka Dr. Hodžu, ktorý vtedy, keď si to dali vyplaikábovat po celom íSloviensku, išiel do Lipt, Sv, Mikuláša a tak akosi verejne zapochyboval o tom, že by sa na Slovenisko doipláealo; a poukázal na niekoľko údajov, ktoré by akosi dokazovaly priam.v opak toho. Vinou vyšíšieho úroikomeru slovenský priemysel ipľatil ročite asi o 100 miliónov korún viac na úrokoch — povedal Hodža. — Poľnohospodárstvo zaplatilo ďalších 100 miliónov korún, Slovensko dostávalo ročite menej štátnych dodávok asi v hodnote 500 miliónov až jednej miliardy. Na tarifných rozdielOiCh platilo o mnoho sto miliónov ročite viacej než český premysei. Veiké banky a podniky, ktoré malý na Slovensku filiálky, platily dane v Čechách. A hneď z tohio bola suma. prevyšujúca miliardu ročite, ktorú Slováci doplácali na Čechov. Za dvadsať rokov sa pražskí páni nemohli dehodnúť na tom, koľko to vlastne tá matička Praha na to úbohé Slovensko doplácala. To. že sa bude doplácať, to tvrdili už pred prevratom. Dr. Beneš ešte v rokoch svetovej vojny v istom článku, uverejnenom v „Čs. samostatnosti”, napísal, že to budú veľké stámilióny ročite, ktoré vraj Praha bude musieť dať na Slo di-nou izáclirano'U našich duší. Veriť v spravodlivosť, veriť v milosť božiu znameaá práve toľko, ako chcieť žiť v pokoji, v spravodlivom mieri. V tejto vi»rô a v tomto znamení čakajme skutočnosti, ktoré nám prinesie nastávajúci rok, a zpod takéhoto zorného uhla správajme i svoje kroky, aby náš osud nezdal sa nám niekedy príliš krutý. (ský.) veiisko. Vymenoval aj, na aké investície, lenže potom sme zistili, ze pravé na tých položkách, kioré on vymenoval, napr. regulácie a meliorácie, stavby ciest, nevydalo sa vari za dvadsať rokov toino. koľko vtedy Beneš predpovedal na rok. Karol ßnglis už 22. novembra 1923 v snenie hovoril: „... poviem, hoci nerád, ^že sme na Blovansko miliardy dal y”. PI. Tomanek mu hneď odpovedal_ takto; „Česi dopiaoajú na Ôlovensko a majú teda právo na to, aOy na ÍSlovensku oini panovali. oni rozkazovali a Šlovákdv odstraňovalL” ^ „My sme presvedčení, — pokračoval iománek, — že Blovensko je samostačné, ž§ je aktívne, a výnosné. Tenže je_ aktívne a výnosné nie pre nas, ale pre našich bratov Cechov”. Tománek žiadal, aby to doplácanie vyčíslili cifrou, kde, koľko a na čo to doplácajú. Lež ;na to sa Gesi nikdy neodhodiali, ale reči o doplácaní sa trúsily stále. Po nitrianskych udalostiach min. predseda Malypetr povedal v sneme, že urobil opatrenia, „aby vo všetkých odboroch štátnej a verejnej správy, štátnych podnikoch a ústavoch sa zistilo, ako .a kym siu miesta obsadené, a po ukončení tohoto vyšetrovania pO)dá sa o tom verejnOiSti zpráva”, Maiypetľ povedal, že Slovenisko v^ r. 1919—iad2 zaplatilo i4 miliárd korún. Slovensko dostalo 15 miiiard 647 miliónov korún. A aby to každý vedel, dal si tento slub vypiakatoivať po celom Slovensku. Nevieme, co sa v Prahe stalo, ale to, co Malypetr sľúbil, vláda nevy konala. Nikdy neoznámili, koľko sa to na Bioveusiko dópiaca. ani to, kde a koifko Slovákov sedí. Po i4 mesiiacoeh;Od Malypetr ovej reči Dr. J. i'iso Hovoril v sneme: „-.ly sine s tipezlivosľoiU' čakali n,a tú zprávu, bohužiaľ, zprávii ešte podnes nemáme.” A žiadal vládu, aby sa nebála. No vláda sa nedala posmeliť, lebo vedela prečo! Skutočnosťou je, že pan min. predseda nariadil vyšetrovanie -a mal v ruke podrobný materiál, ale uverejiniť sa ho noopovážil, lebo sa zistilo to. že Slováci v štátnej a verojiiiej 'Správe ne,mali skoro nijaké ®tovo. Ale reči o doplácaní nepresitaly. iyetl roku 1938 delc'gaoia iSloveusjtej ligy z Ameriky bo,la u Dr. Béneša. hiedzi ulnli rozvinul sa podľa pražského archívneho zaznamu tento rozhovor; „Američtí Slováci tázaľi se pak pánu presidienta, co 'iiiu n,a PittsbuTghské doliO'dé vadí. Na to odvetil pan president: „Jedno slovo,^ totiž slovo „snem’’, ktoré jes't taik neurčité, že si ka,ždý stále po'd mm múže predstavovat. co once. Jest jisto, že Slováci snóin m,ají, ale kdyby dostali to. co nyni se žáda, znamená to, že by si musili všecko sami pia^ tit, na eož nemají prostŕedkú. Ješió nyná dáva republika sa Slovensko dvakrát tolik, než Sioveusko odvádí. Ivdyby se usikutounil za techto poiuminiek snem autonominí, jest jisto, že by Slovensko pro neuositateik ,prostŕedkú ani za 5U let ■nedohonilo hi-sitorickó zemč, kdežto úmysiem presideiitovym jest co nejrychleji ruzdíl vyrovnal.” Porovnajite! Malypetr hovoril: Slovensko dalo od r. 1919—,1932 14 miliárd, dostáva 15.6, sebodok 1.6 miliardy, to Česi doplácajú. Beneš pridal, veď prečo by me, mal z čoho. Slovensko dostáva dva .razy tofko. koľko Slovensko dáva. Ak iViaiypetrova číslica, že Slovensko dáva 14 miliárd, bola pravdivá, tak by historické krajiny musely na Slovensko v rokoch 1919—1932 doplatiť nie 1.6 miliardy, ako to tvrdil Malypetr, ale podľa Beiiieša aspoň 28 miliárd korún. Hádzať takto číslica'mi, hovoriť takto, to bolo „realisti,čkó a vedecké”. Ale hlavná vec. že Beneš vedel, koľko sa to dopláca. Ale čoskoro Beneš zabudol na túto číslicu. V júli 1938 vedel, koľko sa to na Slovensko dopláca. A do októbra 1938 to nž zabudol. ý návrhu na čs. 'dohodu, ktorú on vlastnoručne urobil, ale o ktorej sa pre jeno pián, t. j. eroplán, už uero'koivalo'. napísal v 7. bode toto: „Je dohodnuto, že bude zŕízenia paritní komi'Se C^echú a Slovákú pri mmisterskem presídiu. která bude stŕídavé vedená pŕedsedou českým a slovenským a která bude mŕti za úkol probrati jedno<L iive 'Otázky hospO'dáŕské, 'Slovenska se týkajíci, v nichž byl dosnd spor o vzájemnem podílu českém a slovenském. Búdon problémy véci pŕedevším konkrétni totázka státníeh dodávek. otázky ...hospodáŕského a finanóniího prispéní zemí histo,riokýeh Slovensku a správné vypočlení finanční poplatnosti sloyeniské atdj. Nejvyšší ,kontro,iní úrad a príslušné resorty jsou povinný 'dáti k disposici uvedené komisi materiál i svou pom'OC k úspéšnému provedení jejího úkolu. Komise vypracuje správu za tím úéelem, aby byio možno stanoviti definitívni smérnice v jeckrotlivých finančnich a hospodáŕských otázkácb, týkajíeích se Slovenska, a aiby se dostalo Slovensku ve všem oné kvóty, která m'u die počtu obyvatelstva pŕísluší.” Z tohto vlastnoiručného priznania je jasné, že celé to doplácanie bolo českým podfuko'm. Beneš ani v októbri 1938 nevedel udať nejakú číslicu. Na predposlednom zasadnutí čs. parlamentu, už po odhlasovaní autonómie, českí