Súkromný Úradník, 1945 (VII/1-6)

1945-01-01 / No. 1

tSllKROMNÝ úradník Bratíslava, 1. januára 1945 Pre členov za príspevok. Predplatné pre nečlenov na rok 20 Ks,Cena 80 hal. Roíník Vlt. — Číslo 1 S kresfanským odhodlaním do nového roku Ešte ani jeden prioháďizajúci rok neočakávali sme s toľkým rozochve­ním a staroisíami o svoju budúcnosť ako práve teraz prioliádzajúci rok 1945. Príčiny sú celkom jasné. Celá Europa je postihnutá nikoho nešetria­cim vojnovým morom, ktorý postupne napáda kraj za krajom a pozvolua dostupuje vrcholu svojej nadvlády. Svet je preplnený výparmi kr/i nevinných obetí, dediny a mestá líha­jú popolom a tisíce beaprístrešných a hladných prosia o milosť a zľuto­vanie. Aký to rozdiel od príchodu iných mierových rokov! My, Slováci, ešte donedávna boli sme presivedčení, že milosť božia, sprevádzajúca náš národ, nedovolí, aby slovenská zem bola kropená krvou ničím sa neprevinivších a za nič ne­zodpovedných obetí, aby naše tvrdý­mi mozoľmi vystavané domy, želez­nice, kostoly, ba celé osadenstvá boly proclmetom pustošenia, súc dejišťom neľútostných bojov. Naše presvedče­nie vy vieralo z našich sŕdc, ktoré ne­­chcely nenávidieť a odopieraly nená­vidieť. Žiaľbohu, skutočnosť začína sa rysovať celkom ináč. Vojnová víchrica zachvátila už niektoré naše kraje a ženie sa ďalej so všetkou SVOJOU zúrivosťou. Dnes málokto z nás vyhne sa otáz­ke: Co bude s nami? Pýtame »a sami seba, pýtame sa svojich priateľov, hľadáme odpoveď. Je to božia záhada, ktorú len Boh môže odkryť a rozrie­šiť. Na čo sa teda ďalej pýtať? Prečo radšej v kresťanskom odhodlaní ne­čakať ďalší osud? Pre mnohých z nás kresťanské od­hodlanie je vec neznáma. Lebo veď kde sme my od tých čias, keď ľudia za vyznanie svojej pravdy vedeli klásť bez úvah a zatrpklostí život svoj pod sekeru kata, keď ľudia vedeli bez reptania znášať svoje útrapy, muče­nia, vyhnanstvá atď.? Falošná morál­ka, prichádzajúca potstupne s civilizá­ciou, naučila nás byť materialistami a vohnala nám do mysle túžby po bonvivanstve, pričom nechala nás v našich ilúziách zabúdať na staré, ale ľudstvu veľmi osožné kresťanské odhodlanie. Odovzdať isa do vôle božej a takto čakať svoj ďalší osud dnes len málo­kto z nás dokáže. Veď každý je hnaný vlastnou vôľou a odovzdaný len do vlastnej vôle. A predsa odhodlane musíme hľadieť do našej budúcnosti. Nemocný na smrteľnej posteli vďač­ne prijíma lieky, ktoré mu podávajú a je ochotný taktiež podstúpiť akúkoľ­vek ťažkú operáciu, len aby vyzdravel. Národy sveta sú taktiež upútané na smrteľné lôžka. Ako sa chceme liečiť my, príslušníci utž taktiež cho­robou vojnových hrôz napadnutého národa? öd poznáme iné lieky, ako je pevná viera v spravodlivosť božiu, ktorá jedine môže nás urobiť pokoj­nými a môže posilniť našu nádej v mierovú a šťastlivú budúcnosť? I pýtajme sa teda, prečo neznášať a nečakať ďalšie dni svojho života s onou príslovečnou starou kresťan­skou odhodlanosťou a vierou v spra­vodlivý rozsudok Boha? Odovzdať sa teda výlučne do vôle božej V'smysle kresťanského ponímania vecí môže byť jediným liekom a je- 1^, ^ Naša viera a nádej v požehnanú budúcnosť Vodca a prezident Republiky Dr. Jozef Tiso na Štedrý večer predniesol do roz­hlasu viainočné posolstvo, v ktorom zdô­raznil m. i. toto: Cesty jednotlivcov i národov, idúcich za inými vecami, než za žiarivou hviezdou iíoha, zaznamenaly už mnohé katastrofy. Dnešné položenie ľudstva je toho najväč; j ším dôkazom. Streštení hlásatelia svetovej revolúcie cez milióny, hekatomby ľud­ských ob®tí ženú sa za svojím cieľom. Ne­násytní držitelia bohatstva tohto sveta za­­príôiňovaním svetovej biedy idú za bez­výhradným sústreďovaním zlata vo svo­jich rukách. Nielen že nič nedávajú pri svojich gigantických obetiach na povzne­senie a pozdvihnutie človeka, ale práve obava pred tým, že sa mocne hlásime k systému nového usporiadania ^sveta, k novCj úprave mocenských a sociálnych pomerov ľudstva, k systému, hlásajúcemu lepší život, spájajú plutokrata s proletá­rom. aby tak ubíjali človeka v jeho dôstoj­nosti. V dalšej časti svojho prejavu hovoril Vodca, že idey, ktoré nás ohrožujú, ničia, čo si človek doteraz vytvoril a. na celé desaťročia ubíjajú možnosť noišieho po­stupu a vzostupu. So svetlom vianočného stromčeka preniká naše duše hlboká vdač­­nosf a viera v milosrdenstvo a lásku v Boha. Vianoce slávime nielen s vďačnasťou_ k Bohu, ale i s radosťou n^d zachovaním Uo'Crej voie a vzácneho jej ovocia. Jly, Slo­váci, ako kresťania, vedení vierou a náde­jou, ako betlehemskí putujúci, snažili sme sa vypestovať zo seba človeka lepšieho a dokonalejšieho. I ako národ usilovali sme sa podriadiť svoj národný život, aby sa verejnými ustanovizňami všeobecne na­pomáhal vzrast toho lepšieho a dokonalej­­í,ieiiO ciovelía. íNajniá odvtedy, čo v samo­statnom štátnom zriadení má slovenský národ správu vecí vo svojich rukách, ide­me dôsledne za tým, aby slovenský život, politika, sociálne opaticiiia, kullúriic podniky, žurnalistika, veda a umenie na­­pomáhaly slovenských ľudí v pestovaní človeka vždy lepšieho a dokonalejšieho. V stredisku našich odriekaní bol vždy slovenský človek. Kvôli nemu sme stava­li, buuovali, poüiukali, písali a zanaao­­vali rozličné ustanovizne, lebo my sme realizovali myšlienku poctiodu Büúa sve­tom za človekom a preto ani výsledok ne­dal na seba čakať. Požehnaný život sloven­ského národa počas päťročného trvania takto spravovaného slovenského štátu len potvrdzuje správnosť a potrebu nasledo­vania myšlienky pochodu Boha svetom za človekom. Že v šiestom roku trvania náš­ho štátu strhla sa v ňom pekelná vrav^, to nič nediokazuje. Veď raj bol rajom, zvlášt­nou doménou božou, a predsa strh^ sa v ňom pekelná revolta zvonku rozvírená. 1 do slovensikého pokojného života bola ho­dená vonkajšími záškodníkmi bomba, kto­rá ho mala zničiť, 1 keď zasiahla aj samé­ho záškodníka, ktorý sa v očiach Slová­kov predstavil *ko hazardér so sloven­ským životom a majetkom, zapríčiniac samému slovenskému národu straty veľ­mi citeľné. Zlobou takzvaných _ oslobodi­teľov krvácame tisícimi ranami, no žije v nás viera a nádej v požehnanú budúc­­noist. Táto viera a nádej betlehemských stáv i napriek tmavej betlehemskej noci vyčarila pravé sviatky radosti a veselosti. Podobne naša viera ;nás utvrdí v Bohom danom práve na svojský život, upevní na­šu nádej, že napriek všetkej zlobe a^n®* žičlivosti dostane sa nám uznania nášho práva a tak dospejeme_ k víťazstvu, k pl­nej radosti a veselosti, lebo vo svojom samostatnom slovenskom živote chceme i v budúciiosti dôsledne pokračovať v nasle­dovaní pochodu Boha svetom za človekom, aby sa každý Slovák a občan tohto štátu stával čím dalej, tým výraznejším, lepším, dokonalejším a spokojnejším človekom. v lanociie sviatKy, sviaiay^ lo roa.n.iej lask.v, sú nám vzácnciu príležitosťou nielen k obnoveniu vzájonmej lásky a citov spo­lupatričnosti, rodiny slovenskej doma i v zahraničí ale i k utvrdeniu viery a nádeje v našu národnú a štátnu budúcnosť. Neza­búdajme na to! Pri prvých Vianociach len tí. čo mali v duši vieru a bázeň, a }en ti, čo konali svoju povinnosť, čo poslovia Ne­bies. požívali uprostred všeobecnej tmy a beznádejnosti radosť do večnosti. Vodca skončU svoje vianočné posolstvo týmito slorvami: Budme ted» takejto viery a nádeje v lep­šiu slovenskú budúcnosť naplnení poslo­via spokojného a radostného slovenského, kresťanského života, ktorého každoden­ným heslom bude to prvé vianočné posol­stvo: „Sláva Bohu na výsosti a na zemi pokoj ľunom dobrej vôle!” K. C u 1 e u : Každý chce na nás doplácať \' dôležitých otázkach niet medzi Cech­mi jednoty. Nemôžu sa dohodnúť, či Česi a Slováci sú národ jedený či dva a či tri. Nevedia ešte, či Cesi, Slováci P. Ukra­jinci sú národ jeden, dva, tri a či štyri. „Nehádejine so o tom”, — povedal Bone,š, — „neb je to nevédeoké”. A rovnako sa nikdy neehoidiLi na tom. či sa na Sloven­sko dopláca, koľko a kde sa to dopláca, a nikuy neprezradili, prečo majú taký životný záujem nja tom, aby mohli aj naďalej na Siovensiko doplácať. A ani to neprezľadiii. kto to doplácal potom, keď oni prestali. Ktosi povedal, že nič nového pod sln­kom. Co tu je teraz, to vraj už tu bolo. A pravda je to aj o tom doplácaní na Slovensko a Slovákov. My sme prešťastný národ! Na nás vždy chce niekto doplácať a nedajbože vyhovo­riť tým našim „priateľom', aby sa už neustávali, aby na nás toľko nedoplácali, aby nás nechali hoc aj biediť. Ale oná nie a nae. Keď roku 1861 Štefan Moyses odovzdal vo Viedni histoirieké memorandum a pro­sil v mene siLovenského národa cisára, aby dal slovenskému národu právai. ktoré mu ako národu patria, vyrútili sa na biskupa Moysesa veľmi mnohí. Maďarská tlač ho začala napádať a začala dokazovať, že to, čo Slováci žiadajú, je nesmysel. A bol to najmä redaktor „Siirgönyü” Máosay, ktO; rý si ostro zaútočil na Moysesa a medzi inými argumentmi proti slovenskému Okoliu uviedol, že zriadením slovenské­ho Okolia verejná správa sa zdraží a keď­že Slováci sú vraj ohudobmí. budú musieť na Okolie doplácať ostatnié stolice. Moyses odpovedal na túto námietku, že o doplácaní mie je ani reč. Slováci si svoje výdavky uhradia. Lem nech nám dajú možnosť ukázať svetu, čo vieme. Roku 1933 chodil po Slovensku Dr. Beneš a rečnil. Medziiným zopakoval starého Mácsaya nielen v popieraní slovenskej ná­rodnej samobytnosti, ale aj o tom doplá­caní. Porovnajme, ako dobroprajný mada. ľóu Mácsay hovoril rovnako ako Cecho­­slovák Beneš: „A pritom si všetci medzi sebou ani ue­­uvedomujeme, ako úžasne ťažká a pre nás temer nezviládnutelná by to bola úloha usiĹutočuiť slovenskú autonómiu. Nezmo­hli by sme prosto slovenský problém administratívny, nezmohli by sme ťažko­sti finančné”. Problém doplácania na Slovensko je vefmi zaujímavý. Hodno si tak troška ti© číslice porov­nať, aby sme videli, že suma. ktorú na nas doplácali, j o veľmi roKidielma. Pohybu, je sa od 1.6 miliardy až po 30 miliárd. Troška veľiká diferencia. Ale ešte predtým si zavolajme za svedka Dr. Hodžu, ktorý vtedy, keď si to dali vyplaikábovat po celom íSloviensku, išiel do Lipt, Sv, Mikuláša a tak akosi ve­rejne zapochyboval o tom, že by sa na Slovenisko doipláealo; a poukázal na nie­koľko údajov, ktoré by akosi dokazovaly priam.v opak toho. Vinou vyšíšieho úroikomeru slovenský priemysel ipľatil ročite asi o 100 miliónov korún viac na úrokoch — povedal Hodža. — Poľnohospodárstvo zaplatilo ďalších 100 miliónov korún, Slovensko dostávalo ročite menej štátnych dodávok asi v hod­note 500 miliónov až jednej miliardy. Na tarifných rozdielOiCh platilo o mnoho sto miliónov ročite viacej než český premy­­sei. Veiké banky a podniky, ktoré malý na Slovensku filiálky, platily dane v Če­chách. A hneď z tohio bola suma. prevyšujúca miliardu ročite, ktorú Slováci doplácali na Čechov. Za dvadsať rokov sa pražskí páni ne­mohli dehodnúť na tom, koľko to vlastne tá matička Praha na to úbohé Slovensko doplácala. To. že sa bude doplácať, to tvr­dili už pred prevratom. Dr. Beneš ešte v rokoch svetovej vojny v istom článku, uverejnenom v „Čs. samostatnosti”, napí­sal, že to budú veľké stámilióny ročite, ktoré vraj Praha bude musieť dať na Slo­ di-nou izáclirano'U našich duší. Veriť v spravodlivosť, veriť v milosť božiu znameaá práve toľko, ako chcieť žiť v pokoji, v spravodlivom mieri. V tej­to vi»rô a v tomto znamení čakajme skutočnosti, ktoré nám prinesie na­stávajúci rok, a zpod takéhoto zorné­ho uhla správajme i svoje kroky, aby náš osud nezdal sa nám niekedy príliš krutý. (ský.) veiisko. Vymenoval aj, na aké investície, lenže potom sme zistili, ze pravé na tých položkách, kioré on vymenoval, napr. re­gulácie a meliorácie, stavby ciest, nevy­dalo sa vari za dvadsať rokov toino. koľ­ko vtedy Beneš predpovedal na rok. Karol ßnglis už 22. novembra 1923 v sne­nie hovoril: „... poviem, hoci nerád, ^že sme na Blo­­vansko miliardy dal y”. PI. Tomanek mu hneď odpovedal_ takto; „Česi dopiaoajú na Ôlovensko a majú teda právo na to, aOy na ÍSlovensku oini pano­vali. oni rozkazovali a Šlovákdv odstra­­ňovalL” ^ „My sme presvedčení, — pokračoval io­­mánek, — že Blovensko je samostačné, ž§ je aktívne, a výnosné. Tenže je_ aktívne a výnosné nie pre nas, ale pre našich bra­tov Cechov”. Tománek žiadal, aby to doplácanie vy­číslili cifrou, kde, koľko a na čo to doplá­cajú. Lež ;na to sa Gesi nikdy neodhodiali, ale reči o doplácaní sa trúsily stále. Po nitrianskych udalostiach min. pred­seda Malypetr povedal v sneme, že uro­bil opatrenia, „aby vo všetkých odboroch štátnej a verejnej správy, štátnych podni­koch a ústavoch sa zistilo, ako .a kym siu miesta obsadené, a po ukončení tohoto vyšetrovania pO)dá sa o tom verejnOiSti zpráva”, Maiypetľ povedal, že Slovenisko v^ r. 1919—iad2 zaplatilo i4 miliárd korún. Slo­vensko dostalo 15 miiiard 647 miliónov korún. A aby to každý vedel, dal si tento slub vypiakatoivať po celom Slovensku. Nevieme, co sa v Prahe stalo, ale to, co Malypetr sľúbil, vláda nevy konala. Nikdy neoznámili, koľko sa to na Bioveusiko dó­­piaca. ani to, kde a koifko Slovákov sedí. Po i4 mesiiacoeh;Od Malypetr ovej reči Dr. J. i'iso Hovoril v sneme: „-.ly sine s tipez­­livosľoiU' čakali n,a tú zprávu, bohužiaľ, zprávii ešte podnes nemáme.” A žiadal vládu, aby sa nebála. No vláda sa nedala posmeliť, lebo vedela prečo! Skutočnosťou je, že pan min. predseda nariadil vyšetrovanie -a mal v ruke po­drobný materiál, ale uverejiniť sa ho no­­opovážil, lebo sa zistilo to. že Slováci v štátnej a verojiiiej 'Správe ne,mali skoro nijaké ®tovo. Ale reči o doplácaní nepresitaly. iyetl roku 1938 delc'gaoia iSloveusjtej ligy z Ameriky bo,la u Dr. Béneša. hiedzi ulnli rozvinul sa podľa pražského archívneho zaznamu tento rozhovor; „Američtí Slováci tázaľi se pak pánu presidienta, co 'iiiu n,a PittsbuTghské do­­liO'dé vadí. Na to odvetil pan president: „Jedno slovo,^ totiž slovo „snem’’, ktoré jes't taik neurčité, že si ka,ždý stále po'd mm múže predstavovat. co once. Jest jisto, že Slováci snóin m,ají, ale kdyby dostali to. co nyni se žáda, zna­mená to, že by si musili všecko sami pia^ tit, na eož nemají prostŕedkú. Ješió nyná dáva republika sa Slovensko dvakrát tolik, než Sioveusko odvádí. Ivdyby se usikutounil za techto poiuminiek snem autonominí, jest jisto, že by Slovensko pro neuositateik ,prostŕedkú ani za 5U let ■nedohonilo hi-sitorickó zemč, kdežto úmys­­iem presideiitovym jest co nejrychleji ruzdíl vyrovnal.” Porovnajite! Malypetr hovoril: Sloven­sko dalo od r. 1919—,1932 14 miliárd, do­stáva 15.6, sebodok 1.6 miliardy, to Česi doplácajú. Beneš pridal, veď prečo by me, mal z čoho. Slovensko dostáva dva .razy tofko. koľko Slovensko dáva. Ak iViaiypetrova číslica, že Slovensko dáva 14 miliárd, bola pravdivá, tak by historic­ké krajiny musely na Slovensko v ro­koch 1919—1932 doplatiť nie 1.6 miliardy, ako to tvrdil Malypetr, ale podľa Beiiieša aspoň 28 miliárd korún. Hádzať takto číslica'mi, hovoriť takto, to bolo „realisti,čkó a vedecké”. Ale hlav­ná vec. že Beneš vedel, koľko sa to do­pláca. Ale čoskoro Beneš zabudol na túto číslicu. V júli 1938 vedel, koľko sa to na Sloven­sko dopláca. A do októbra 1938 to nž za­budol. ý návrhu na čs. 'dohodu, ktorú on vlastnoručne urobil, ale o ktorej sa pre jeno pián, t. j. eroplán, už uero'koivalo'. na­písal v 7. bode toto: „Je dohodnuto, že bude zŕízenia paritní komi'Se C^echú a Slovákú pri mmister­­skem presídiu. která bude stŕídavé vede­ná pŕedsedou českým a slovenským a která bude mŕti za úkol probrati jedno<L iive 'Otázky hospO'dáŕské, 'Slovenska se tý­­kajíci, v nichž byl dosnd spor o vzájem­­nem podílu českém a slovenském. Búdon problémy véci pŕedevším konkrétni totázka státníeh dodávek. otázky ...hos­­podáŕského a finanóniího prispéní zemí histo,riokýeh Slovensku a správné vy­­počlení finanční poplatnosti sloyeniské atdj. Nejvyšší ,kontro,iní úrad a príslušné resorty jsou povinný 'dáti k disposici uvedené komisi materiál i svou pom'OC k úspéšnému provedení jejího úkolu. Ko­­mise vypracuje správu za tím úéelem, aby byio možno stanoviti definitívni smérnice v jeckrotlivých finančnich a hospodáŕských otázkácb, týkajíeích se Slovenska, a aiby se dostalo Slovensku ve všem oné kvóty, která m'u die počtu obyvatelstva pŕísluší.” Z tohto vlastnoiručného priznania je jasné, že celé to doplácanie bolo českým podfuko'm. Beneš ani v októbri 1938 ne­vedel udať nejakú číslicu. Na predposlednom zasadnutí čs. parla­mentu, už po odhlasovaní autonómie, českí

Next