Živena, 1919-1920 (X/1-12)

1920-06-01 / No. 11-12

Jún—Júl 1920. Ročník X. Číslo 11—12. Zábavno-poučný časopis, orgán spolkov Živeny a Lipy Vladimir Ray: Náš Ikarus * B oli sme bez mora, my synovia nebotyčných a úzkych dolín, [brál boli sme však v mori, v záplave cudzoty, sťa ostrov koralov, čo veky vystavily, boli sme bez voľného vzduchu, veď sputnal nám sokolie krýdla odveký vrah ... Ten blankyt hlboký, sťa zelené more, nás zval, zval do výšky vysokej, ku slnciam a hviezdam, zval hlasom ducha, čo driemal v sputnanej [hrudi... A zchudobnelí, sfa žobráci slavianskych sme otrokárom biedy boli hnaní, [plemien hnani v cudzí svet, na cudzom pracovať, keď prepadla i tá piaď otcovskej hrudy v hrtanoch úžery, čo ssala náš pot a našu krv, sfa drak z bájok ssala, panenský mok kolobehu žitia . . . A oslabení usínali sme na strážach, vyčerpaní a beznádejnou spomienkou [bôľom na dávne veky slobôd slobodného Sláva . . . Nahrbení šli sme hrbiť chrbát za more, my vyhnanci vyhnancov, mozolit v cudzích baniach, na cudzích farmách, tak nadobývať, čo zhynulo vlastnou vinou pod švihárom Faraóna, ktorému staval ľud náš paláce, kým stenal a vzlykal, by on mohol sa udatnou prácou chlúbiť pred čo svojím veledielom, [svetom, bárs, oh, k nemu neprispel iba ak srditým rozkazom ázijskej samopaše; my dali sme myšlienku i znoj i čin . . . Slavianska Adria slúžila cudzote, po nej plynuly lode, čo z tatranských b rván nastaval práv našich uchvátiteľ, pohyblivé to hrady na svoju obranu, a z našich kovov pre cudziu pokladňu Kremnica razila mince, po dráhach z nášho železa zo slovenských pŕs odtrhnuté dietky vozily nám na ugarské pláne, by sa vlialy v žaratok cudzoty, a hrialy, oh, hriechmi panštiny ochablú krv, krv našich otrokárov . . . Herodes hľadal od nemluvniat až ku ctným [šedinám hľadal, hľadal duše, čo iskrou pravdy vzňaté vytrvať vedia na ceste ducha, vytrvať chrabré, zvestovať radostné posolstvo novej vesny . . . Oh, čože nezviedol ten krvežížnivec, od Šuleka, Holubyho počnúc rval nám mäso s tela, by túha uletela . . . tak i v Kragujevci, mohyla kde krásna dnes slávi chrabrosť slovenskej junače, čo klesla za voľnosť národa na bratskej zemi, po šibenice, čo stály na brehoch slavianskou krvou zrudlej Piavy, pod cyprami Conegliana, kde keds’ Garibaldi plamenným slovom zvestoval voľnosť národom sveta, a všade, kde chrabrosť slovanská bila sa [s vrahom, tam všade stopy divej vášne hrúzy, čo v hrdle dusí dych a rve ti jazyk, i právo života chce ti odňať drzo . . . * Venované pamiatke generála Milana R. Štefá­nika, prednesené na sokolskej akademii v Púchove. 201 1

Next