Bojovník, 1973 (V/1-52)
1973-12-22 / No. 51-52
„SVOJU úlohu poznáte, poručík Semenov! Dnes v noci vás a dvoch mužov vysadla lietadlom za nemeckými líniami. S dvoma guľometmi obsadíte . kótu 295, kopec Krušinku neďaleko dôležitej prísunovej cesty. Z tohto miesta budete narúšať nemecký prísun, pokiaľ alebo nedostanete iný rozkaz, alebo náš front sa nepriblíži natoľko, aby ste sa s ním ‘ mohli spojiť. ?e1ám vám veľa úsoechov “ S týmito slovami sa plukovník rozlúčil. A v noci pohltila čierna priepasť troch mužov, zavesených na padákoch, a jeden padák nákladný, zaťažený dvoma guľometmi, strelivom a zásobami. Pristátie bolo hladké, neďalekí určeného miesta. Len padák seržanta Grigoľjeva sa zaplietol do konárov, takže postava na ňom visela niekoľko metrov nad zemou. Poručík rýchlo našiel svojho muža a odrezal ho z popruhov, tretí muž z výsadku zatiaľ našiel nadák s výzbroiou na okraji lesa. Všetkv stopy zoskoku dôkladne zamaskovali, padákv zakopali a potom sa poručík s dvoma mužmi vvdal ku kóte 295. abv tu zaujali bojové Dostavenie. Kdesi dolu v rovine dunel hukot motorov prísunových áut i rachot tankových pásov, ponáhľa iúciob sa na ohrozený front. Vvhtbili strelecky zákop, do ktorého umiestnili ťažký guľomet. medzitým voiak Michajlov pripravoval zákop a palebné postavenie pre druhú zbraň výsadku, ľahký guľomet. Poručík Semenov pátral nočným ďalekohľadom po ceste dolu v rovine. Bola ponorená do, hlbokej tmy a vozidlá sa pohybovali s najprísnejším zatemnením. Keďže muži z výsadku ešte nepoznali tunajšiu krajinu, rozhodol sa poručík uskutočniť prvú akciu až keď sa rozodnie. Nariadil, aby si obidvaja muži z jeho malého oddielu zatiaľ oddychli a sám hliadkoval. Hlavou mu bežali spomienky na pluk, ktorý sa pripravoval k veľkej ofenzíve; snáď to bude jeden z tých posledných útokov, ktorými navždy vyženú votrelcov z milovanej vlasti. Tretí ukrajinský front postupoval vytrvalo už štrnásť dní, a nemecké divízie, omámené predchádzajúcimi úspechmi, ustunovali. Teraz sa však zasa vzopäli k vážnejšiemu odporu. Prvé príznaky úsvitu našli výsadkárov pripravených. Poručík Semenov vyhľadal ďalekohľadom potrebnú orientáciu v teréne, vozidlá na ceste boli na dohľad prostým okom. „Pozor, Grigoľjev! Približujú sa tri cisterny, zrejme s naftou. Priprav si zápalné strelivo.“ Uzáver guľometu zarachotil a oči seržanta sa prižmúrili za mieridlami. „Priprav sal Páľ!“ skríkol Semenev — a guľomet zabrechal hlbokým tlmeným staccatom. Svetelné čiary naznačili dráhu striel. Niekoľko sa ich zarylo do poľa pred cestou, ďalšie však našli svoj cieľ bezpečne. Darmo — Grigoľjev bol najlepším guľometčíkom pluku! Prvá cisterna vzbíkla ako fakľa. Videli, ako šofér vysko čil z kabíny, spadol na zem a ostal ležať. Ďalší muž, ktorému sa podarilo ujsť z kabíny, bežal po poli, avšak zasiahol ho výbuch benzínu; bežal ako živý plameň, až padol. V nasledujúcich sekundách zasiahli strely z guľometu i ďalšie dve cisternové autá. Jasné plamene, sprevádzané hustým čiernym dymom, svietili v rannom svetle. Nik z posádok sa nezachránil. Zastalo však niekoľko ďalších áut, z ktorých vyskákali vojaci a zaujali palebné postavenie v priekope pri ceste. Guľomet výsadku zmĺkol. Nik z Nemcov nevedel, odkiaľ sa vlastne strieľalo. Vypálili preto iba niekoľko rán naslepo do vzduchu a čakali, či sa guľomet neozve. „Micha jlov!“ povedal potichu poručík, „obíďte obozretne s ľahkým guľometom kopec a začnite paľbu na Nemcov, až budú nasadať do áut. Potom ihneď opustite pozíciu a vráťte sa sem.“ Vojak zmizol ako tieň v lese. Nemci sa nehýbali, očakávali nový útok. Opustiť bezpečnú priekopu pri ceste sa im zrejme nechcelo — a pustiť sa do prenasledovania neznámych strelcov v lese? Predpokladali, že ich napadla silná partizánska jednotka a preto nemienili nič riskovať, vojna ich naučila primeranej úcte k sovietskym partizánom ... Keď sa však nič nehýbalo, Nemci asi usúdili, že sa partizáni zrejme stiahli nazad. Onedlho zazneli rozkazy dôstojníkov k ďalšej jazde. Akonáhle sa však zodvihli z priekopy, zasypal ich Michajlov niekoľ kými dávkami zo svojho guľometu. Niekoľko vojakov padlo k zemi, iní, zranení, či v panickej hrôze, sa škriabali na plošiny áut. Vozidlá obišli horiace cisterny a na plný plyn uháňali smerom k frontu. Vtedy však prehovoril ťažký guľomet seržanta a jedno auto, naložené strelivom, vyletelo s ohlušujúcim výbuchom do vzduchu. „Dobrý začiatok,“ zasmial sa Semenov, a jeho muži sa smiali s ním. „Michajlov, ostaňte v tom postavení, ako ste, a podporujte ťažký guľomet pri každej príležitosti. Neodchádzajte odtiaľ, kým vám nedám rozkaz!“ Nasledovala hodina, v ktorej sa cesta dolu pokrývala vrakmi vozidiel i mŕtvymi a ranenými Nemcami. A keď sa pokúšali ďalšie posádky odpratávať trosky vozidiel, aby mohli ďalej prechádzať konvoje áut, sťažoval im činnosť guľomet vojaka Michajlova. No bolo zrejmé čoraz viac, že Nemci onedlho rázne zakročia, aby zneškodnili ukryté guľometné hniezda na kopci. Pri ceste zaujalo palebné postavenie niekoľko guľometov, z diaľky bolo počut hrmot tankov. Zaútočili od západu, odkiaľ ich nemohol spozorovať Michajlov na predsunutej pozícii. Poručík so seržantom vypálili niekoľko dávok proti útočiacim tankom, jeden sa im podarilo zasiahnuť zápalným strelivom, takže vzbĺkol, avšak ostatné sa nezadržateľne vali li hore do kopca. Neostalo nič iné, ako opustiť urýchlene doterajšie stano-. vište a stiahnuť sa do lesa. Poručík už nemohol dať rozkaz Michajlovovi, aby sa stiahol s nimi. Keď ustupovali so seržantom do hlbín lesa, vlečúc za sebou ťažký guľomet, počuli dolu pod kopcom zúfalú paľbu ľahkého guľometu. Co však zmôže taká zbraň proti pancieru? „Obohý statočný Michajlov!“ uvedomoval si poručík zrejmý osud svojho tretieho člena výsadku, „on neustúpi, lebo čaká na rozkaž. A ja som mu rozkaz nedal!“ Vtedy sa Semenov obrátil nazad, a chcel sa vrátiť k svojmu guľometčíkovi. Seržant ho zadržal: „Ste veliteľ, poručík, a nesmiete sa obetovať! Máme rozkaz rušiť nemecký prísun a nesmieme pre nič za nič padnúť!“ Poručík s ťažkým srdcom pochopil, že seržant má pravdu. Bez ďalších slov Domáhal niesť ťažký guľomet do nepreniknuteľných húštin. ... v diaľke za nimi zarachotil ťažký guľomet tanku, odpovedalo niekoľko ojedinelých výstrelov z ľahkého guľometu a potom nastalo ticho, strašné, desivé ticho, znamenie, že vojak Michajlov dobojoval. ■ ■ m Keď sa o dva dni vrátil poručík s Grigoľjevom do bývalej pozície nad cestou, našli rozstrieľaného Michajlova vedľa jeho guľometu. Neopustil bojové postavenie, lebo nedostal rozkaz. Vytrval do posledného výstrelu. Na ceste sa však zmenil obraz. Autá už nejazdili na východ, ale v celých prúdoch mierili na opačnú stranu. V diaľke duneli delá. veľká ofenzíva sa začala. Ťažký guľomet na kóte 295 začal opäť svoju činnosť, podľa predchádzajúceho rozkazu. A dolu na ceste pribúdali horiace tanky, trosky muničných vozov pokrývali okolie. Ťažký guľomet vytrvalo kropil uteka júcich Nemcov, kým neprišli prvé sovietske tanky. Výsadok svoju úlohu splnil. Až teraz mohli pochovať statočného Michajlova. Keď za pichli nad čelo čerstvého hrobu ľahký guľomet a položili naň vojakovu prilbu, riekol Semenov: „Vojak Michajlov, vedz, že sme zvíťozilil“ Preložil a spracoval f. T, Kresba j. PETRÄŠEK Z'ŽIZIUS rs/sssssssssssssssssssssssss/s//s/sssssfŕsssssss/-ssssfs/s/ssss/ss/sssssssss////ss/ssssss/ssss/ss/ssssss/s/ssssssssss/s/ss/sjs/ss///ssss/sss//ssf/sss/ssss///sssss/sss///sssss/s/s//r//ssss/ssssss/s//ss/ss/ss/ss//ss//s//ss//sssss;ssssss. Konfidentka partizánskej skupiny Petőfi Sándor pred súdom ZAČIATKOM decembra t. r. sme do redakcie dostali list z Krajskej prokuratúry v Košiciach. Zaujal nás nielen jeho názov „Rozhovor s prokurátorom,“ ale i obsah tohto nie každodenného listu. Veru nie každodenného, pretože, ako sa sami presvedčíte, s niečím podobným ste sa v našom časopise stretli v posledných rokoch už zriedka . .. Poďme teraz priamo k veci. Čitatelia si v dennej tlači iste prečítali správu o súdnom procese proti obžalovanej Margite Miillerovej, pochádzajúcej z Nadabule, okres Rožňava Ide o obžalobu z trestnej činnosti spred takmer 30 rokov. 0 Ako sa to všetko vlastne stalo? — Raz večer, v októbri 1944, sa partizánska skupina Petőfi Sándor, operujúca v okolí Rožňavy, vracala z bojovej akcie. V obci Nadabula sa příslušnici tejto partizánskej skupiny stretli s Margitou Miillerovou, rodenou Frankovičovou (nar. 2. I. 1924) a s jej sestrou Jolanou. Dievčatá sa vracali zo služby. Medzi partizánmi boli aj chlapi, pochádzajúci priamo z Nadabule. Bolo Ich asi 15. Na návrh partizánov sa Margita aj so sestrou pridali k nim a odišli s nimi ho hőr. V ten deň sa pripojili k partizánom aj ďalší mladí ťudia z obce. Keď potom partizáni zistili, že Margitin muž slúži vo fašistickej armáde, niektorí jednotlivci boli proti tomu, aby medzi nimi ostala. Partizánskemu štábu velil Jozef Fábry. Avšak našli sa aj takí, ktorí sa za Margitu zaručili. Údajne aj zástupca veliteľa. Samozrejme pod podmienkou, že ju budú pozorovať, a ak by sa správala podlá partizánskej disciplíny . . . 0 Akú úlohu dostala Margita Miillerová v tejto partizánskej skupine? — Bola pomocnou zdravotnou sestrou, starala sa o ranených, prala im ... ale do bojových akcií nesmela. Situácia sa vyvíjala ďalej. Začiatkom januára 1945 dostala partizánska skupina Petőfi Sándor príkaz prejsť na druhú stranu frontu. Prechod sa mai uskutočniť vo večerných hodinách pri Hačave, okres Košice. Prebiť sa za každú cenu! Partizáni rátali so stretnutím s bývalou fašistickou maďarskou armádou, preto sa rozdelili do viacerých skupin. V skupine, kde bola Miillerová, šli smerom na Čučmu. Jolana sa vrátila nazad k rodičom. • A AKO SA PRECHOD SKONČIL? — Partizáni narazili na frontovú líniu. Bolo ich asi 150. Veliteľ Fábry sa rozhodol vyjednávať s veliteľmi maďarskej armády o plynulom prechode k Sovietskej armáde. Navrhol im, aby sa aj ont pridali k Sovietskej armáde. Už počas rokovania prešla časť partizánov na druhú stranu frontu. Druhá časť partizánov, postupujúca vzadu, sa domnievala, že partizánsky štáb zajali... začala sa prestrelka. Boj však netrval dlho, lebo maďarská armáda bola v prevahe. Počas bojovej akcie sa na stranu Sovietskej armády pridala aj ďalšia časť partizánov, a tých, ktorí pred presilou ustúpili, Maďari zajali. Zajatých partizánov odvliekli do Nižného Medzeva, kde bol poľný súd maďarskej armády. Vojenskému poľnému súdu predsedal Jozef Hegyi, ktorého odsúdili ako vojnového zločinca hneď po oslobodení. Teraz žije v Maďarsku. Partizánov uväznili spolu s Inými väzňami; boli tam zbehovia z bývalej maďarskej armády a iné osoby. Medzi zajatými bola aj Margita Müllerová .. . avšak v Inej situácii, akp ostatní. Vtedy sa začala tá tragédia, ktorú Margita Miillerová zapríčinila. Veliteľstvo maďarskej poľnej armády zistilo Jej spolupatričnosť k partizánom. Ako sa to dozvedeli, nepodarilo sa vypátrať. Vari sa Miillerová priznala sama? Alebo ju prezradil partizánsky preukaz, ako tvrdí ona? Na druhý deň dostali väzni rozkaz nastúpiť na chodbu. Zišlo sa tu asi sto ľudí. Vyzvali ich, aby príslušníci z partizánskej skupiny Petőfi Sándor z radov vystúpili. Nenašiel sa nikto, výzvu nik neuposlúchol. Keď aj ďalšia výzva vyšla nazmar, z miestnosti kancelárie vyšla v sprievode troch maďarských dôstojníkov Margita Miillerová. Prechádzala sa pred nastúpenými a prstom ukazovala: „Ten je partizán, ten je partizán, ten je, ten, ten . . Tak vyzradila asi 17 členov partizánskej skupiny Petőfi Sándor. 0 Prezradila Miillerová všetkých, ktorých poznala, alebo .. . niektorých aj zachránila pred srnrfou? — Všetkých, ktorých poznala, prezradila. A tých, ktorí'sa bránili, že ju nepoznajú, že nie sú partizáni, tiež vydala. Uvádzala napríklad miesta Ich zranenia, ktoré ošetrila ... a keď si to potom dôstojníci overili, Margita odvtedy mala ich plnú dôveru. Podľa výpovede žijúcich svedkov Miillierová označovala členov partizánskej skupiny sama, bez donútenia, a správala sa vraj celkom sebavedome. • AKÝ OSUD STIHOL VYZRADENÝCH? — Tí, na ktorých MUllerová ukázala, museli z radu vystúpiť. Trýznili ich a bili. O niekoľko dni ich žandári maďarskej armády postrieľali na lúke za Nižným Medzevom. Žandárom velil poručík Perge Nagy. No zachránili sa aj svedkovia tejto udalosti, najmä utečenci od bývalej maďarskej armády, avšak našli sa aj takí, ktorí sa zachránili len vďaka tomu, že k partizánom prišli tesne pred zajatím... a tých Margita nepoznala. Dnes pri Rožňave žijúci Stefan Körtvőly patrí tiež medzi očitých svedkov tých dní. Zachránil sa vari len zázrakom: totiž vtedy, keď ho MUllerová označila za partizána, aj on vystúpil a čakal na svoj osud .. . Avšak zakrátko nato dobehol k nemu jeden maďarský vojak — pekár a kričal, aby mu šiel narúbať drevo. Chytil ho za ruku a ťahal ho von na dvor. Tak sa Stefan Körtvéiy dostal medzi ostatných väzňov. Toho vojaka nikdy predtým nevidel. • ČO SA STALO S MÜLLERQVOU POTOM? — Po poprave partizánov odišla na koči na železničnú stanicu a odtiaľ vojenským transportom do Viedne. Tam sa liečila a pracovala do konca druhej svetovej vojny. A v lete roku 1945 sa vrátila k rodičom do Nadabule. O rok, v septembri, odišla za manželom do Čiech, do Tanvaldu, kde žila až do marca 1973, kedy ju vzali do vyšetrovacej väzby. Ň 0 Ako to, že sa trestná činnosť Margity Mällerovej odhalila až po 30 rokoch? — Zdá sa to skoro neuveriteľné! Avšak už v roku 1948 stretol MUllerovú bývalý zbeh z maďarskej armády Stefan S. Bol tiež väznený s partizánmi. MUllerovú, ako uviedol, videi v Luciabani, odkiaľ pochádzal jej manžel. Pohrozil jej, že ju oznámi verejnej bezpečností, keď sa bude zdržiavať v týchto končinách. Tí, ktorí z partizánskej skupiny Petőfi Sándor všetko prežili a MUllerovú poznali, chceli ju udať. Hľadali iu. A tak ju koncom roku 1972 aj našli a oznámili. 0 Aký bol priebeh vyšetrovania a súdneho konania prot trestnej činnosti Miillerovej? — Odstup rokov vyšerovanle stažil, najmä z toho dôvodu, že viacerí svedkovia už zomreli. Ťažko sa zhromažďovali aj potrebné dôkazy, a. žiaľ, na mnohé detaily sa žijúci svedkovia už ťažko pamätali. Napriek tomu sa našlo 14 svedkov z okolitých obci a vypočúvali aj Jozefa Hegyiho, žijúceho dnes v MĽR. V konečnom dôsledku, po niekoľkomesačnom procese, krajský prokurátor v Košiciach podal obžalobu z trestnej činnosti vojenskej zrady. • STANOVISKO MÜLLEROVEJ K OBŽALOBE: — MUllerová sa priznala. Na svoju obhajobu uviedla len toľko, že odisť k partizánskej skupine Petőfi Sándor ju prinútili. Ze partizánov prezradila preto, lebo ju Maďari chceli zastreliť. Dodatočne však súd zistil, že sa Margita MUllerová k partizánskej skupine pridala dobrovoľne, a to potvrdila aj jej sestra Jolana, i ďalši bývalí členovia tejto partizánskej skupiny. • ROZHODNUTIE KRAJSKÉHO SUDU V KOŠICIACH: — Po dôkladnom prešetrení prípadu a vypočutí svedkov Krajský súd v Košiciach dňa 27. novembra 1973 uznal obžalovanú Margitu MUllerovú za vinnú z trestného činu vojenskej zrady a uložil jej trest odňatia slobody v trvaní štyri a pol roka. Svoje rozhodnutie Krajský súd v Košiciach zdôvodnil nasledovne: MUllerová trestnú činnosť spáchala v dvadsiatom roku svojho života, v zložitej vojnovej situácii a bez väčších životných skúseností: Od času spáchania trestného činu uplynulo už takmer 30 rokov. Menovaná od roku 1945 pracovala ako robotníčka, nedopustila sa nijakého trestného činu, vychovala 3 deti. Krajský súd bral do úvahy priznanie obžalovanej. Rozsudok zatiaľ nie je právoplatný. Orgány prokuratúry naďalej skúmajú rozsudok z hľadiska výšky uloženého trestu pri zohľadnení všetkých okolností tohto prípadu. sa Čo dodať na záver tejto tragédie, ktorá zdala byt už takmer zabudnutá? Pre ponaučenie vari len toľko, že bývalí spolubojovníci nezabúdajú. Ze páchateľ zločinu a proti mieru a ľudskosti sa nevyhne trestu zodpovednosti ani po rokoch. Trestná činnost tohto charakteru sa totiž v našej sooločnosti, na rozdiel od iných trestných činov — nepremlčí. Pripravila — ská — KONFRONTÁCIA s minulosťou