Elán, 1941-1942 (XII/1-10)
1941-09-01 / nr. 1
Ročník XII. J ^ Bratislava, september 1941 Andrej llráz Zdravé pracovné ovzdušie Umelecký život je veľmi jemný a citlivý organizmus, na jeho fungovanie vplýva mnoho skutočností. Preto sa treba starať všetkým, ktorým záleží na zdravom vývine našich umení, aby múdro a žičlivé pomáhali s každej stránky budovať priaznivé predpoklady pre umeleckú produkciu, podporovali a posilňovali ju. Pravda, dnes sú časy, v ktorých gigantická vojna absorbuje najviacej ľudskej energie a záujmov, je preto evidentné, že skutočnosti tieto zasahujú aj umeleckú sféru. No ak u iných národov, zúčastnených vo vojne väčšími obeťami, aké jej doteraz prinášame my, sa zdôrazňuje, že nemá platiť heslo o mlčiacich múzach vo vrave vojnovej, tak heslo toto nemalo a nesmelo by platiť najmä u nás. Ani iné prevratné zmeny, ktoré prežíva europská spoločnosť v dnešnom svojom vývinovom štádiu, nemalý by u nás snižovať potenciál umeleckej tvorivosti. No celkove vari predsa len možno rozpoznať, že naša umelecká tvorivosť, najmä v niektorých odvetviach, v posledných rokoch ochabuje a stáva sa bezradnejšou. Kto vysvetlí príčiny tohto zjavu a kde sú jeho korene? Ak na rozpätie umeleckej produktivity a jej charakteru majú rozhodujúcejší vplyv aj celkové spoločenské pomery, tak príčiny zmierneného rytmu umeleckej tvorby slovenskej v posledných časoch treba aj v nich hľadať. No celkove umelec nikdy netvoril v okolnostiach, ktoré by mu v takej miere boly žičlivé, ako by to jeho tvorba požadovala. Vždy zápasil s neporozumením, vždy znechucujúco účinkovaly na jeho prácu zásahy z mimoumeleckých sfér a tieto fakty, súhlasne s celkovým zdynamizovaním spoločenských dejov, sú dnes azda len intenzívnejšie a útočnejšie, ale nie sú a nesmú byť také, aby podlamovaly Za 3 koruny mi ovo na Kačiatok Spadol predo mňa nový orech. 0 pár krokov ďalej slietol mi pred nohy žltý, nenávratne na smrť odsúdený list. A okolo, na dosah ruky, sú vinohrady s dozrievajúcimi strapcami. Dívam sa a nechávam sa dojímať, cítim v povetrí umeleckú látku. Aké malicherné, povie niekto. Čo je orech, list, vinohrad proti svetovému uragánu, ktorý sa nám práve valí nad hlavami! Ale nemýľte sa. I samého Hannibala ante portás mohol zaraziť v behu pohľad na dieťa, hrajúce sa v piesku. Matematik, pracujúci s integrálom, oceňuje 2X2, chemik hľadá atom. Kto chce oceňovať život, kladie si ho pod drobnohľad. Pozoruj šum lístia, meraj tep vlastného srdca — a si na ceste ku kameňu mudrcov. Ak si toto niekto uvedomuje, tak v prvom rade umelec a spisovateľ. Kým my spoločne vybudujeme chrám, musí každý z nás sústrediť všetok svoj cit na detail, ktorý mu osud určil. Takto sa dívajte na našu prácu. Alebo pokladajte nás za orchester, v ktorom každý z nás hrá jeden nástroj. Neznieme všetci rovnako, dohromady však dáme súzvuk. Dirigent je — život. Od neho závisí, či znejeme forte, či pianinissimo, alebo či aj pauzujeme. Len vy buďte verní v prijímaní našej symfónie, i keď ju ledva počuť. Pravda, niekdy sa zdá, že klesáme, keď nedržíme predošlé tempo. Hľa, týmto číslom — na pohľad — klesá i náš časopis proti vlaňajšiemu tempu. So 16 strán pravidelného rozsahu zase sa vraciame k 12-im. Príčina toho však nie je v nás. Je to proste vinou nových úradných sadzieb v tlačiarňach. Istá vec, že časopisu, ktorý má e 1 á n v svojom názve i programe, nie je milé ísť v niečom dozadu. Ale vojnové pomery sú mocnejší činiteľ, ako naše ambície. Keď sme sa vlani zväčšovali, nešlo nám o vlastnú parádu, ale o prestíž pre svoj národ. Najmä odkedy ako štát máme na mape Európy svoju osobitú farbu, dôležité pre nás bolo, aby sme — pre česť slovenskej kultúry, dosiaľ v Europe málo známej alebo sledovanej — prichádzali aj za hranice v rúchu, šitom na tamojší štandard. Našu snahu pochopili a vedeli oceniť najmä tí slovenskí ľudia, čo sú od nás do cudziny vyslaní ako úradní reprezentanti. Jeden zo slovenských diplomatov nám nedávno zdôrazňoval, že je nevyhnutné, aby taký tlmočník slovenského umenia a kultúry, ako je Elán, bol v čo najväčšom počte dodávaný do cudziny, s jednej strany na posilnenie a udržovanie sebavedomia tamojších slovenských skupín, s druhej strany na vedomie cudzích kultúrnych kruhov, fakúlt, knižníc atď. Hlavne pre tieto okolnosti je nám teda ľúto sostupovať so širšej cesty na užšiu a obmedzovať rozsah látky, ktorú poskytujeme. Na širšiu cestu mohli by sme sa vrátiť, ale lem tak, keby nám naša domáca verejnosť pomohla víťaziť nad hmotou. Či však môžeme dúfať, že my, čo predkladáme takého Papiniho, Goetheho, Sofokja, Babitsa (viď v tomto čísle), teda takzvanú „ťažkú hudbu“, budeme vedieť privábiť k sebe znateľne viac účastníkov, ako doteraz? Žiaľbohu, máme skúsenosť, že ľudia slabšieho záujmu vedú v našej inteligencii, keď hľadíme na počet, ešte stále prím. Keby sa to už konečne raz zmenilo, tým by sa naša tvorba postavila nielen hmotne na pevné nohy, ale bola by nesmierne posilnená i vo svojej kondícii duchovnej. Ján Smrek a znemožňovaly pracovný elán umelcov. Konzumujúce obecenstvo našich umeleckých produktov aj dnes je také, ako bývalo predtým. Nie veľmi náročné a požadovačné, so svojou umeleckou kultúrou ono nijako dôraznejšie neovplyvňuje naše umelecké snahy, ale na druhej strane nie ani celkom indiferentné. Vyspelé a seriózne umelecké dielo nájde v ňom vždy vďačného konzumenta, trošku rozpačitého a pasívneho síce, ale v porovnaní so situáciou, v akej pracovaly predchádzajúce slovenské umelecké pokolenia, jednako vyspelejšieho a najmä početne rozmnoženejšieho. Cez celé desiatky rokov právom sa náš umelecký tvorca žaloval, že pracuje v ovzduší, v ktorom, ako to bol vyjadril Hviezdoslav, nenachádza ozvenu vľúdnu; ani dnes žaloba táto nestratila svoju nástojčivosť, ale rozvitejší kultúrny život slovenský jednako len žalobe tejto dáva nový smysel. A nadovšetko: dnes každý náš duchovný tvorca môže mať neotrasiteľnú vieru, že pri múdrej a systematicky vykonávanej umeleckej výchove nášho obecenstva aj dnešné krikľavé nedostatky sa chytro pominú. Teda pomer nášho obecenstva k umeleckým plodom, i keď ani zďaleka nie je taký, aký by mal byť, vcelku nemá skľučujúce účinky na tvorbu umelcov. Dnes intenzívne prežívame proces, ktorým sa utvára, aby sme sa tak vyjadrili, spolunažívanie umenia s reprezentáciou spoločenskej organizácie. Vo vývine umení boly periódy, v ktorých sa programové hlásalo, že vzájomný vzťah medzi umením a faktami, ktoré reprezentuje štát, musí byť apriori nepriateľský. Povojnové udalosti ukázaly, že takýto postoj umenia k spoločenskej organizácii pokladá sa za nezdravý a štát, so všetkým čo reprezentuje, usiloval sa zapäť do svojich služieb aj umelecké prejavy. Nateraz vari ešte nemožno ustáliť, či sa vždy a všade našly vhodné prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa a či týmito zásahmi nezoslabovaly sa fondy umeleckej tvorivosti. Fakt je iba to, že niekdajšie rozpadnutie a znepriatelenie medzi umením a spoločnosťou dnes by bolo anachronizmom; musia teda na jednej strane reprezentácia spoločenskej moci a na strane druhej sami umeleckí tvorcovia zodpovedne a múdro hľadať shodu, ktorej cieľom musí byť, aby ani jedna sféra neutrpela ujmu. Proces tohto začleňovania umenia do prúdu, ktorým štát usmerňuje život svojho občianstva, začal sa aj u nás, alebo aspoň si uvedomujeme, že treba ho začať. Situácia s tejto stránky u nás je vari menej komplikovaná, ako u iných národov. Slovenský umelec v minulosti vždy intenzívne domyslel a precítil svoju osudovú sviazanosť s národom, bol a chcel byť spolubojovníkom jeho lepšej budúcnosti a tieto tradície našej umeleckej minulosti pomohly by nám aj dnes múdro riešiť nové úlohy, zdôrazňované s vystupňovanou nástojčivosťou. Po geneŕá-cii štúrovských spisovateľov hádam nikto u nás teoreticky a svojou umeleckou praxou tak bezvýhradne nepožadoval, aby slovenské umenie bolo orgánom národného života a stálo v jeho výsadných službách, ako Svetozár Húrban Vajanský, a jednako tenže Vajanský s úzkostlivou starostlivosťou a s náležitou teoretickou prípravou i vypestovanou vnímavosťou pre fakty umelecké vymedzoval, nakoľko a v akej podobe postuláty spoločenských záujmov smú zasiahnuť umenie. Ani Vajanský nepripúšťal službičkovanie umenia, nejakú jeho otrockú závislosť od potrieb mimoumeleckých. Medzi týmito dvoma faktormi má byť dobrovoľná shoda a vzájomné rešpektovanie. Navzájom si pomáhať a sa dvíhať. — Konkrétne u nás nerozviedlo sa dosť zreteľne, ako v nových pomeroch, súhlasne s analogickými zjavmi u iných národov, chceme si upraviť pomer medzi umením a tým, čo predstavuje štát, ale veci tieto, ako hovorím, môžeme si riešiť aj s odvolávaním sa na skúsenosti z našej umeleckej minulosti a so zodpovedným domyslením Rudolf Pribis: Matka (1941, patín, sadra, skica) Z výstavy „Umelci pre národ” — Odmenené cenou mesta Bratislavy Valentín Beniak Beata Končí sa tvoje súženie, v hrmení pozdnom, v chvíľke blysku, tak sa mi núkaš do zeme, jak suchá vňaf na krumpľovisku. Načo si prišla medzi nás, keď umieráčkom znie ti večne zlomený žiaľom tento hlas, čo si fa špliechal tak srdečne, jak príboj vežu piesčiny, kde na vrcholku perla svieti, čo usína bez príčiny, a ani Sbohom nepovie ti. Končí sa tvoje súženie, v hrmení pozdnom, nech mňa vinia tí, čo ťa kládli do zeme, že na rozlúčku zazvoním ja! I OBSAH: Ján Smrek: Slovo na začiatok — Andrej Mráz: Zdravé pracovné ovzdušie — Valentín Beniak: Beata — Emil B. Lukáč: Vzdych — Giovanni Papini: Umenie a zodpovednosť — Laco Novomeský: Na biely okraj novín — Štefan Žáry: Villonovslcé balady — Juraj Valach: Veiké hry, veľké očakávania — Pavel Bunčák: Plodnosť — Babits Mihály: Miesto spovede vierovyznanie — Ervín Mikula: Niekoľko slov o Goetheho géniu — Andrej Dobrota: Kúpil som obraz — Ján Poničan: Čierny kvet, Výstraha — Juhász Gyula: Vidiek — Sofoklcs: Kráľ Oidipus — Maliar Florián rozpráva — Andrej Bagar: Bulldog — Hudba ^— Divadlo — Knihy —• Prehľad —• . Výtvárflé umenie — Film