Gardista, október 1944 (VI/217-243)
1944-10-01 / nr. 217
Roč. VI., čís. 217 Nedeľa, i. októbra 1944 Takto sa chorá náš ľud Radostné i smutné zjavy — Pohotoví dedinčania — Svorne proti partizánom — Odchovanci farára Hrušku R — Z Vrútok, 80. septembra. — Slovenský ľud, okrem nehodných, mravne skrachovaných jednotlivcov, nechce mať a nemá. s výčinmi čechobol’ševických banditov nič spoločného. Naopak: odsudziuje ich šarapatenie. Že svoje pohoršenie neprejavuje aj aktívne, treba pripísať len jeho pokojamilovnosti no a — bezbrannosti. Čo má robiť taká dedina, keď sa do nej vrúti 20-—30 po zuby ozbrojených surových chlapov? Obyvatelia musia Zaťať zuby a bezmocne vykonávať rozkazy banditov. No aj tak značným príspevkom pri potláčaní tejto pliagy je celkom pasívny postoj najmä nášho ľudu. On stláča výčiny čechcboľševicSú dediny, ktoré sa zachovalý v tomto zmätku, v ktorom aj mnohí páni strácali hlavy, veľmi rozumne a prezieravo. Vystihly skutočné položenie a podľa toho pokračovaly. Mužské obyvateľstvo vidiac, že by sa odporom nič nezískalo, naoko sa pridalo k partizánom, kto mohol, sa - ozbrojil, ale miesto kynoženia slovenských životov a nivočenia majetkov, miesto hlúpeho partizánčenia a gáňania sa s boľševickými komisármi po cudzích chotároch, prá. ve pred nimi strážili si svoje dediny. Narukovali, ako si to národné výbory želaly, ale doma, bojovali, ale za svoje a — beda by bolo bývalo tomu partizánovi, ktorý by sa bol opovážil siahnuť na niečo, čo patrilo im. Takto zachránili sebe i svojmu národu veľké hodnoty. Preukázali pritom aj iné cenné služby. V noci, keď nepriateľské lietadlá shadzovaly výstroj a výzbroj pre partizánov, boli hneď na mieste, odnášajúc všetko na bezpečné miesta, takže sa z toho do rúk čechoboľševických banditov veľa nedostalo. Šlo to tak ďaleko, že tzv. „Četnieke veliteľstvo*- v Šubnianskych Tepliciach muselo.svojim „četníkom“ vydať osobitný príkaz, aby po tejto výstroji a výzbroji pátrali. Čo vypátrali, nevieme, no pedľa všetkého — poznajúc našich ľudi — ich úspech sa rovnal nule. »Tak len si podpáľte!« Naozaj hrdinsky sa zachovala istá obec na severnom Slovensku, ktorej meno predbežne z pochopiteľných príčin uviesť nemôžeme. Z čista-jasna navštívili ju partizáni — prirodzene náležíte ozbrojení — a rovno k richtárovi. Želali si, aby vyhlásil mobilizáciu, no richtár — hoci mu šibrinkovali automatickou pištoľou popod nos — ani počuť o tom. Celkom správne dôvodil, že to by mohol hocikto prísť a že on by iné nerobil, len mobilizácie vyhlasoval. Čo teda? Partizáni chytili.sa rozumu. Neoblomného richtára „sosadili“ a našli si „svojho“ človeka. Aby mal viac chuti na túto nevďačnú funkciu, zatiahli ho do krčmy a tam — v rámci patričnej pijatyky — uviedli ho do richtárskeho úradu. Prirodzene zrichtovali sa všetci a kým holi takí zrichtovaní, novopečený richtár sľuboval, až sa hory zelenely. Zle jazyky povrávajú, že sľúbil zmobilikých bánd do patričných hranie, takže sa vôbec nedá hovoriť o nejakom ľudovom alebo dokonca' národnom povstaní. Nedá sa o ňom hovoriť najmä odvtedy, čo sa vykľulo šidlo z vreca — čo vyšlo najavo, že nejde o obranu slovenskej samostatnosti pred Nemcami, alebo Maďarmi, že prezident Republiky žije a vláda i naďalej má vedenie slovenského života pevne v rukách. Ak sa povstalcom sem-tam nepravdivými zprávami aj podarilo niektoré kraje oklamať a strhnúť, len čo sa ukázala ich nepravdivosť, ľudia sa húfne vracajú domov a úprimne ľutujú, že tak ľahkoverné sadli na lep rozvratným živlom. zovať celý svet proti Nemcom. Lenže ôo?... Keď sa z toho všetkého pekne vyspal, ani počuť o richtárstve. Vraj on má dosť inej roboty a vôbec... Že to nie je pre neho, že on nemá v sebe richtárske buňky, priznal sa napokon úprimne. Partizáni, dopálení týmto neúspechom, aby dedinu zbavili autority, chceli odvliecť starého richtára. Lež prv, než svoj úmysel mohli uskutočniť, dedina sa do nohy shŕkla pred richtárovým domom. V nedostatku iných zbraní zjavily sa sekery, motyky, kosy, cepy a zlenedobre na partizánov, že si oni veru svojho richtára nedajú. Ani ho nedali! Partizáni viNo nie všade takto sa chovajú naši ľudia. Dostávame aj opačné zprávy — zprávy; ktoré dokazujú, ako hlboko sa zažrala do niektorých našich ľudí konfesionálna, sektárska rakovina. Stalo sa v Turci, ba povieme otvorene: v R-atkc/vej pri Tu ran och, keď táto obec už dlhši čais bola oslobodená od partizánskej pliagy čechoboľševikov. Išli pešo naši ľudia, Slováci, ktorým sa podarilo uniknúť z kraja, obsadeného čechoboľ. ševickými bandami. Bol večer a tak teda hľadali nocľah. Dedina ako by vymretá. V kto-romsi dome našli konečne človeka, ktorý im s patričnými rozpakmi vysvetlil, že veru oni sa so všetkým odsťahovali do hôr. Mali zrejime nečisté svedomie a preto báli sa Nemcov. Keď sa z týchto rozpakov náš Rátkovčan ako-tak vymotal, hľadí na svojich návštevníkov a pýta sä: »No a čo by ste chceli?« »Nocľah«, hovoria pocestní. »Nocľah ? Nocľah? .... Hm .,.« A Ratkovčan sa škriabe v zátylí, ako by veľmi uvažoval. Mal iné za lubom. »Co ste vlastne?« pýta sa ďalej. »Ako vidíte, Slováci« odpovedajú naši pocestní a predstavujú sa. Lenže jemu to nestačilo. »Veď už dobre, dobre, ale... ? A nakloniac sa bližšie,, dodáva: »Ale akého náboženstva? Lebo« —- pokradiac, že by odtiaľ živi neodišli, richtára nechali richtárom a pobrali sa preč s hrozbou, že veď ich príde viac a potom im ukážu, po čom je poľská soľ. Prišli naozaj. A zhurta! Alebo vraj dajú richtára a poslúchnu mobilizačný rozkaz, alebo — každý štvrtý dom podpália. Ťažká hrozba, najmä keď ju vyslovia remeselní podpaľači, ktorým na nejakej tej krvopotne postavenej sjovenskej chalupe nezáleží, ktorí ani poňatia nemajú o tom, čo sa taký chudobný slovenský gazdik nahrdľačí, našetrí, kým sa mu podarí stvoriť to drevené hniezdočko pre svoju rodinku. Ale naši gazdici ani stena. Cítia, vedia, že je i čosi Viac, než tá strecha nad hlavou. Pozerajú raz na surové tváre banditov, raz na tú svoju biedu okolo, prežierajú ťažké sliny, až z ktoréhosi temným hlasom vybuchne: „Tak len si podpáľte! Vyhoreli sme už dva razy a vyhoríme i tretí raz, ale richtára si nedáme a my nikde nepôjdeme.“ Partizáni, stojac zoči-voči s takýmto skalopevným odhodlaním, nakoniec si celú vec rozmysleli a s dlhými nosmi odtiahli. Či sa v nich prebudilo svedomie, alebo či nechceli proti sebe poštvať okolité dediny, nevedno. Fakt je však, že chlapské správanie sa našich dedinčanov, richtára i dedinu zachránilo, takže túto krásnu epizódu zriedkavej svornosti bude načim zlatými literami zapísať do čiernej kroniky našich smutných dní. čuje — »my tu v Turci sme evanjelici a všetko dobrí Slováci««. Po tomto »vierovyznaní« naši pocestní sa pobrali a šli ďalej. Vedeli, koľko bije. Aj oni boli síce Slováci, ale nedobrí. Boli z Oravy a boli náhodou — katolíci... Teda niekde takto ... Nie všade. Krivdili by sme evanjelikom, keby sme Zovšeobecňovali; Ze sa to stalo práve v Ratkovej, môžeme si ľahko vysvetliť tými, že v neďalekých Sučanoch bol evanjelickým farárom mimoriadne »dobrý Slovák« Hruška, nedávno ešte Terényi, na ktorého v Maďarsku svojho času vydali zatykač pre aktívnu účasť na boľševic. k0m puči Bé]u Kúna a ktorý sa zachránil len tak, že utiekol na Slovensko, kde si chytro poslovenčil priezvisko. Tento Terényi-Hruška neskoršie organizoval v Sučapoch a na okolí akcie proti Matici slovenskej. Teraz, keď sa mu konečne naskytla jedinečná príležitosť uplatniť svoje skúsenosti z boľševického puču v Maďarsku neváhal ani chvíľu. Slovo božie zavesil na klinec, opustil svojich veriacich a — stal sa členom čechobol’ševického národného výboru v Turč. Sv. Martine, aby mohol <na* právať zlých Slovákov. Oi sa mu to podarí? To už je iná vec. Ak urobí z nich takých Slovákov, aJko je on, alebo ten v Ratkovej, ak už aj nocľah pocestným bude sa dávať podľa toho, akého sú vierovyznania, tak Slováci — dobrú noc! Rozumné dediny „Dobrý“ Slovák z Ratkovej 10 cigariet na deň Tabak a cigary sa nebudú prideľovať — Prídely len pre lojálne kraje Bratislava, 30. septembra. — Distribúcia tabakových tovarov bude usmernená odbernými lístkami od 2. októbra t. r. Konzument dostane týždennú dávku 70 cigariet. Nateraz nebude sa prideľovať fajkový tabak a cigary. Slovenské úradné miesta v dorozumení s nemeckým vojenským veliteľstvom na Slovensku až do ďalšieho opatrenia budú zásobovať tabakovým tovarom len, tie kraje a obvody veľkopredajov tabaku, ktoré nie sú obsadené vzbúrencami. Všetky tie kraje, v ktorých sú vzbúrenci, alebo v ktorých sa obyvateľstvo nepostavilo im na odpor, budú vylúčené zo zásobovania tabakových tovarov až dotiaľ, kým sa slovenské úradné miesta nepresvedčia o tom, že obyvateľstvo dotyčných krajov, či už priamo, alebo nepriamo, prestalo podporovať zradcov a škodcov slovenského národa. Je v záujme slovenskej verejnosti, aby zo všetkých síl pričinila sa o rýchle zlikvidovanie vzbúreneckých bánd a to predovšetkým kladným postojom k slovenskej štátnosti, aby mohla byť obnovená konsolidácia nášho verejného života na každom poli. Kraje zamorené vzbúrencami malý možnosť poznať chaotické pomery nielen v zásobovaní tabakovým tovarom, ale aj ostatnými dennými potrebami. V ostatných krajoch, kde bol zachovaný pokoj a poriadok, sú každodenné potreby občianstva zaručené. Treba očakávať, že slovenské úradné miesta aj v iných odvetviach verejného zásobovania prikročia k prísnym .opatreniam, aby slovenský národný majetok nebol dávaný do tých krajov, ktoré sú zamorené zradcami a škodcami slovenského samobytného života. la dovezeného mäsa, preto zverozdravotné oddelenie rady mesta Bratislavy upozorňuje obyvateľstvo mesta Bratislavy, že obchodovanie s mäsom potajomky a po domoch je nielen zákonom zakázané, ale skrýva v sebe aj veľké zdravotné nebezpečenstvá, lebo toto mäso nepochádza vždy zo zdravých zvierat, ale veľmi často zo zvierat zamorených chorobou, ktorá sa môže mäsom prenášať aj na človeka a môže mať takto veľmi neblahé následky. Okrem toho manipulácia s mäsom sa strany podomových obchodníkov je taká primitívna a nehygienická, že aj táto okolnosť môže vážne ohrožovať ľudské zdravie. Zverozdravotné oddelenie rady mesta Bratislavy apeluje preto na každého obyvateľa, aby vo vlastnom záujme od podomkárov a pokusných obchodníkov mäso nekupoval, ale aby takýchto udal najbližšiemu štátnemu, alebo tržnému policajnému orgánu. Obyvateľstvo nemá nakupovať näso od podom. obchodníkov Bratislava, 30. septembra. — V posted lom čase sa množia prípady, že rozliční ľudia predávajú nielen na trhoch potajomky mäso, ale chodia aj po domoch a núkajú ho ku kúpe. Od toho času, čo sú zrušené úrady pre potravnú daň nestojí patričným orgánom k dispozícii systematická kontro Zasadnutie ministerskej rady STK — Bratislava, 30. septembra. — V piatok popoludní 29. t. m. slšla sa ministerská rad na svoje pracovné zasadnutie, na ktorom okrem iného schválila nariadenie s mocou zá. koná o zmene niektorých ustanovení zákonov o trestných činoch, spadajúcich pod urýchle né pokračovanie a vládne nariadenie o zrne. ne a doplnení zákona o urýchlenom trestnom pokračovaní. Za 1 Ks Vernosť a zrada R — Bratislava, 30. septembra. — Trpko nám dnes padne napísať slovo zrada, keďže dosiaľ sme vždy zdôrazňovali vernosť a pri nej sme naspominali mnoho príkladov z minulosti nášho národa i z dejín svetových. Vernosť sme vyzdvihovali ako prelesť nášho národa, že ostával i v najťažších okolnostiach verný svojim ideálom a nedával sa na cesty dobrodružné. A dnes? Zrada sa zapisuje krvavými písmenami do čistých stránok dejín slovenskej samostatnosti. Poznačila niektoré kraje slovenské, ale kto by ju nepociťoval po celom Slovensku, i tam, kde jej viditeľné prejavy nedostaly sa do ulíc a na námestia? Všade ju v týchto dňoch badáme a ako by sa nájm lepila na ruky, na tvár, ako by oťažel od nej náš krok, ako by nás pomýlila v predsavzatiach. Taká je úskočná a nezvyčajná v našom prostredí, kde sme sa vynášali príkladmi statočnosti najlepších synov národa, ktorí sa v ťažších pomeroch slovenskej nevôle borili o svetlo a výslnie našej samostatnosti. Akými cestami sa to išlo od Andreja Hlinku, keď sa mohlo prísť až k takejto zákrute? Ako sa to spomínala pamiatka Ľudovíta Štúra a iných dejateľov národných, keď sa tu mohla rozplodiť. toľká skazonosmosť v rozvracaní slovenského života? Prázdne to boly slová. Nadarmo sa bralo meno Štúrovo i Hlinkovo, omáľala sa minulosť ako divadelné kulisy. Lebo veď ako by ináč bolo mohlo vzniknúť toto rozkladné hnutie v našom prostredí, keby sa boly na Slovensku stvorily mocné hradby povedomia, na ktorom by bola spočívala výstavba našej samostatnosti? Mená dejateľov národných potrebovaly sa len ako štafáž osobných a skupinových záujmov. Nevedelo sa, čo chceme, a preto nekonalo sa podľa plánu. Nazdávali sa niektorí, že naveky dostačí niekoľko starých fráz, že sa my nemusime vyrovnať so svetovým dejstvom súčasnosti, že my nepotrebujeme nijakú revolúciu, nijaký socializmus. Čo hlásal Hlinka, dostačí nám i v potrebách terajšieho času, my nemusíme nič meniť na programe a pod. Klamali sme sa my Slováci. Chceli sme všade len. zdanie, chváliil sme každého, kto donášal zpirávy, že je všetko v poriadku, že len niekoľko šialencov tu chce zmeny, ale tých sme už umlčali a nikde niet nijakých príznakov nespokojnosti. U nás je všetko: jediva dosť, fajéivá dosť, slobody, konania dosť, nuž kto by tu vraj túžil po nieôom inom, keď vidí, ako je to inde, kde nič nedostať kúpiť, kde vojna zničila mestá a poranila ľudí? Myslelo sa, že je u nás raj a že nikomu sa nechce z raja vykročiť. Až priveľmi sa zdôrazňovala sýtosť žalúdka a podľa toho sa súdilo o skutočnosti. Terajšie udalosti nás, pravda, náležíte presvedčily o opaku. Ukázalo sa totiž, že práve tí, ktorých sme prepchávali hojnosťou a nechávali sme ich na pokoji, kuli za našim chrbtom zradu. Prečo? Treba skúmať ich pohnútky a spoznať ovzdušie zrodu povstania proti dobrobytu, ktorý im poskytoval slovenský štát. Možno pripustiť dôvod, že si chceli dobrobyt zachrániť v nových pomeroch a približujúce sa fronty boly im pokynom zmeniť stav na Slovensku, aby z tejto zmeny mohli znova ťažiť. Boli aj takíto, ale neboli jediní. Tí doplatia na svoju neopatrnosť a hlúposť, na svoje sebectvo. Lenže tu je reč nie o jednotlivých dôvodoch, ale o cel. kovom ovzduší, ktoré sa v našom prostredí rozplodilo a umožnilo vniknúť cudzím záujmom na Slovensko v ovzduší, túžiacom po zmene, také dejstvo, ktoré pôvodne nepredvídali vari ani účastníci národných výborov. Ti azda na inakší spôsob chceli vynútiť zmenu slovenských pomerov a neovládli duchov, ktorých sami vyvolávali. Nám ide o to, skúmať príčiny, pre ktoré sa mohlo na Slovensku vôbec niečo také stať a v takom prípade treba zvážiť obidve stránky, i tzv. zradcov, ale i tzv. verných. Keď budeme úprimní, uznáme, že pravé dno zrady treba hľadať nielen vo vrstve zradcov, ale i vo vrstve tzv. verných, lebo len tam ho možno nájsť. Zrada je bez dna; vytečie a stratí sa, naplniac svoje okolie iba smradom a odporom. Naproti tomu príčina a zrod zrady ostáva i naďalej u tých, ktorí sa v postoji proti zradcom vychvaľujú do nebies a zabúdajú pritom, že oni boli parenišťom zradcov, oni vnášali do slovenskéhoé prostredia bunky zrady a odporu proti slovenskej samostatnosti. Toto je dnes najťažší problém slovenský — uznať vínu a odpokutovať ju, smyť a obrátiť sa na nové cesty, nepáchať viac zlo, z ktorého povstáva zrada a pustošenšie. Áno, tí dnes vychvaľovaní a verní tiež nech si spytujú svedomie a nech nešpliechajú slová potupy len na tých, čo stoja .v odboji proti nim tam v niekoľkých ešte krajoch a mestách slovenských.