Kultúrny Život, 1946 (I/1-24)

1946-01-24 / No. 1

/Í­' trr'í ZVOT Bratislava. 24. jan. 1946. 5 Kčs dvojtýždenník umeleckej a vedeckej rady Z OBSAHU C í S i STYRI OTÁZKY SLOVENSKÝM SPISO­VATEĽOM. (ANKETA.) — ODKAZ KOLO­­MANA SOKOLA NA SLOVENSKO. — 90 ROKOV PO Štúrovi. Leninovo VÝROČIE. EURÓPSKA VYCHOVA. (UKÁŽKA Z NOVÉHO FRANCÚZSKEHO ROMÁNU.) — HLAS SLOBODNÉHO ŠPA­NIELSKA.- KAŠTIEĽ českých SPISOVA­TEĽOV. VĎAKA KNIHE. — BUDE UMELECKÁ GALÉRIA V BRATISLAVE? ŠKOLA FILMOVÝCH AUTOROV. - SOCIALIZÁCIA UMENIA V PRAXI. KOSTKOV POMNÍK „VÍŤAZSTVO“. — ELÁN 1946. — ČO SA CHYSTÁ. - ATĎ. MICHAL CHCTRVÁTH: Za Jankomtm. t -^ 3 Jesenským Nečakaná zvesť národnciio umelca Janka Jesenského zabolela každého mi­lovníka našej literatúry, zabolela a o-» triasla, ale aj odvrátila nás od každo­denných starosti a prinútila obrátiť sú­stredenejšiu pozornosť na veci našej kultúry. Zbadali sme zrazu, aká to veT- ká a krásna osobnosť utiahnu to vedľa nás žila, ako prenikavo zasiahla do nášho národného vývinu; upozornila nás násilím, aké miesto 'zaujíma ume­lecká činnosť v skladbe nášho života pospolitého. Zrazu badáme, že v Janko­vi Jesenskom sme mali vodcovskú o­­sobnosf, z ktorej bez zbytočného huku a kriku vychádzaly veľké impulzy a sú­streďovala sa dôvera verejnosti. Je symbolické pre našu demokraciu, že v nej prvé miesto a takto zaujíma osob­nosť druhu Janka Jesenského. Stratu Janka Jesenského pocítime práve v našej prítomnosti. Musíme kon­štatovať, že blízka minulosť nežičila formovaniu osobností. V posledných de­saťročiach prešli sme otrasnými revo­lúciami, ktorých sprievodným zjavom je s jednej strany fanatická viera, so strany druhej príval skepticizmu. Ne­chýbajú nám mimoriadne politické ale­­bi, Lii -túrTr t'»'anty lenže ony nedozre­­ly ešte v osobnosii, je y nich čosi ..ne­úplného a nalomeného. Staršia generá­cia nám alebo vymrela, alebo v zmät­koch stratila orientáciu a tak sa Vylú­čila sama zo života pospolitého. Je dnes už pre nás jasné, že vplyvom okolností zevie v našej kultúre štrbina generácie zrelej, pohotovej, všestranne vzdela­nej a p^'nicky stojacej na výške doby. An. Ina z dobových chýb ne­­utkvela ua osobnosti Janka Jesenského. Jeho vysoká kultúra umelecká a osob­ná je e produktom vyrovnaného a priebi 10 XlX. storočia. V ňom ne­­nad( —evahu jedna myšlienka na úk nekriví ho úzkosť spolo­čt dekadencie. Jeho horúca láska k ná. >au nenarušuje úctu -Jt vzdelano­sti, cit povinnosti k národu''.netlmí túž­bu po ' ode, netrápi ho aljsurdná my­­šlienk by rozvoj vzdelanosti mo­hol viest k všeobecnému úpadku. Žiar­livo striehne svoju osobnú slobodu, ale táto snaha ncsráža jeho smelosť y ana­lýze dobových zjavov. Nadväzuje na’ klasickú líniu poézie a literatúry, stáva sa v nej majstrom slovenského jazyka,, ale vlastná umelecká istota nenúti ho vidieť v hľadaní mladších útok na u­­menie, naopak, teší sa z neho a preberá z jeho výsledkov prvky, ktoré zodpove­dajú jeho umeleckému ustrojeniu. Ale, pravda, Janko Jesenský je vý­nimkou aj medzi rovesníkmi. Vplyvom okolnosti, pre ťažkú národnú, sociálnu a kultúrnu situáciu badať na našich staršich literárnych osobnostiach istú jednostrannosť a pokrivenie charakte­ru. odrážajúce sa aj v literárnom diele. Môžeme hádam pripísať spoločenskému pôvodu Jänka Jesenského, že netrpí nijakou úzkosťou a bojazlivosťou a že sa jeho charakter vyhraňuje v mužnosť a nekompromisnosť, a to nielen sme­rom do tábora nepriateľského, ale aj do vlastného. Táto charakterová rýd­zosť formuje z neho veľkého národné­ho bojovníka, ale aj veľkého umelca, ktorý sa nebojí ísť vlastnou umeleckou cestou a povedať vo svojich dielach myšlienky, ktoré sa značne líšily od vtedy bežných predstáv, a práve tými­to novými prvkami vlial nové sily na­šej literatúre a urobil ju umelecky ú­­činnou, náhodne reprezentatívnou a schopnou obrany. Nech je prevládajúca charakterová črta nášho básnika, mužnosť, akéhokoľ­vek pôvodu, javí sa ona predovšetkým ako obrátenosť k vonkajšku. Že ona ne­vyplýva z povrchnosti, je nám jasné už z toho, že za svojich učiteľov vybral si práve Puškina, Lermontova a Gogoľa. Je to však ona, ktorá vyhroťuje jeho pomer k myšlienkam, smerom a oso­bám do konfliktov. Práve tak, ako sa nevyhýba srážkam so svojimi politický­mi protivníkmi, nevyhýba sa im ani v pomere k vlastným. Vždy si však udr­žuje vysokú prevahu mravnú, odráža­júcu sa v jeho irónii a satire. A z tých­to istých príčin berie na seba i úlohu brániť svoj národ v jeho konflikte s utlačovateľmi. Pre neho nebolo ani na chvíľku pochybné, že v prvej svetovej vojne má sa opásať šabľou a vziať do ruky pušku, pravda, medzi jeho legio­nárskou výzbrojou niemenej dôležitým ostáva aj preto, aby ním v tyrtajovsky útočných básňach zval do boja. A popri povinnosti k národu aj táto mužnosť a zacielenosť do sveta vonkaj­šieho bola mu dôvodom, aby po pre­vrate vstúpil do administratívnej služ­by a vykonal veľké služby národu a štátu. Zas tu nebolo vnútorného kon­fliktu, či posvätené pero básnické mô­že vybavovať akty. Lenže tu duch vie­dol pero a nad úradníkom stál človek s veľkou mravnou prevahou nad okol­nosťami a mohol spravodlivo kritizovať všetko nezdravé, čo nababrala nedomy­slenosť, úzkoprsosť a egoizmus. Jednako však toto pozorovanie zlého nezatemni­­lo všetko to dobré, čoho sprievodným zjavom boly drobné zlá.ipásnik so svo­jím sklonoom k satire 4»i®do^chto ziel mužne i vtipne a prispel víťaz­stvu dobrej veci. Odkaz OCöLamana S^&k&La d&moa . y.toTko rôčkov ubehlo, vlasy ošedively a my sa predsa uvidíme a po­­lešimfe. Ako chlapček som sa radoval nad tým, že ani tie dlhé roky nášho jotuíovania neubraly z priateľstva, že si na nás nezabudol a že sa tešíš nášmu stretnutiu podobne, ako my tešíme. Vieš, c- samučkého nášho odchodu až dodnes nosil som va.s v p.irrä’i ako symbji a mieru pravého piIútcTstva, .aloženéhi na ’ v-ijomnom ’ ^^^kte a p-eto fažko mi holo vo> svete získať priateTov nových a kto’.ých som získal, boli vyrovnaní, boli to moji žiaci. Podlá písaného môžeš súdiť, že h<>dne som myslel na vás a zvlášť v ťažkých dobách vášho povstania, za ktorého mne, chudáčikovi, nezvyšovalo iné, ako ukájať svoje city v teplej izbe načrtávaním obráz­kov o hrôze. Tieto obrázky by rád raz realizoval na našich nových ško­lách v nástennej malbe. Robím ich ako fragmenty. Vydobyté ste si ťažko vydobyli, vejmi si toho vážte. Ja viem, že máte tam všelijakých, ktorým sa kdečo nelúbi a nechce sa im podrobiť ludsko­­sti, ktorá je potrebná k tomu, aby sa mal každý dobre. Pliaga, hákový jed sa lánohým do žíl yleptal a preto nepovoľte z revolučného ducha - odvahy a sebavedomia, lebo živel, ktorý pred rokom s polámaným rohom strachom pred vami omdlieval, nepozná inej reči.’ ■ Drevoryt ukazuje tak techniku ako aj námet značne odlišný od dre­vorytov Sokolových, ako sme ich poznali v minulosti, signovaný je však Sokolovou rukou a skratkou jeho krstného mena. Motív je velmi príznač­ný: ukazuje vari tú loď, ktorou sa umelec má vrátil domov. Čakáme ho tu netrpezlivo všetci. Nemožno hovoriť o osobnosii Janka Jesenského bez toho, že by sa nepove­dalo, aký nesmierny podiel malo na ňom jeho povedomie slovenské. Ako dedičovi Kollára a Štúra bolo mu ono nevyhnutným doplnkom povedomia slo­venského. A práve tak, ako mu bol ži­vou skutočnosťou vlastný národ, tak mu bolo ňou i slovanstvo. Pre neho bo­lo celkom prirodzené, že duchovné pro­dukty slovanských národov má Slovák používať ako svoje vlastné. Ukazuje to jeho pomer k literatúre ruskej, z kto­rej nielen čerpal impulzy pre vlastné dielo, ale pretlmočil z neho diela jemu bytostne blízke a drahé, v prebásne­niach, ktoré značia vrchol nášho dneš­ného prekladateľského umenia. Jeho priamy styk s cárskym Ruskom, kraji­nou zanedbanou, upadlou, bol pre ne­ho otrasom, no nezvikal jeho vieru vo veľkú úlohu Slovanstva. Význam ruskej (Pokračovanie na 4. strane.) NOVOROČNÉ ZEI-ANIE, KTORÉ POSLAL K. SOKOL PRIATEĽOVI NA SLOVENSKO. rľíhnzmfwi IVAN HORVÁTH: Kultúrny život Zase sa uvádza nový časopis a za­se sú to otázky: kto ho vydáva, na­čo, čo chce ním docieliť, aký to bude časopis? Obvykle treba na ne odpovedať v úvodníku, ale každý úvodník môže povedať len to, akým si časopis jeho vydavatelia prajú, nie však akým bude. Lebo časopis tvoria len z malej časti redaktori, hlavne ho utvárajú čitatelia a pri­spievatelia, utvára ho život, ktorý priloží naň svoje meradlo a zaradí ho potom medzi dobré a potrebné, alebo medzi tie zbytočné, ktoré ča­som neduživo odumierajú, spievatelia prajú a aké úlohy v na-Hovoriť teda o tom, aký bude ,,Kultúrny život", bolo by siláctvom, ale možno sa azda pýtať, akýrú by mal byť, akým si ho čitatelia a pri­­šom slovenskom živote má vyplniť. A tu je odpoveď lapidárne krátka, vyplýva sama z terajšieho stavu. Dobrý slovenský kultúrny časopis môže mať dnes dve hlavné úlohy: rozvíriť náš kultúrny život, rozhýbať kultúrnymi pracovníkmi a uplatniť našu kultúru vo verejnom živote slo­venskom, československom a vari i svetovom. Rozvediem trochu tieto dve že­lania. Bolo by nesprávne zatajovať, že nie je tu ten kultúrny rozmach, kto­rý sme očakávali po oslobodení sa

Next