Kultúrny Život, 1946 (I/1-24)
1946-01-24 / No. 1
KULTÚKNT ZIYOT z nanútenej mlčanlivosti, po oslobodeni nášho slova. Pre porovnania netreba ďaleko chodiť, česká kultúrna produkcia našich dni prevyšuje tak nepomeme našu, že nepomôže vyhľadávať ani najvýhodnejšie kľúče. Ostáva nám teda len jedno: hľadať úprimne pričiny našej kultúrnej stagnácie a liečiť ich. Náš slovenský kultúrny život už dávnejšie sa vyznačoval tým, čo sme si dnes navykli menovať kolaborantstvom a kedysi sme to volali „toleranciou, družníctvom" a podobnými výrazmi. Naše spory boly vždy spormi v pohári vody, ktoré sa tak ľahko urovnaly pri pohári vína. Naše časopisy si robily ctnosť z toho nemať líniu, ale usilovaly sa byť skorej paletami a naši poeti sa snažili nikdy nepísať epigramy a satiry, ale vždy len sonety alebo úymny. Náš kultúrny život už za prvého Československa kolaboroval, kolaboroval pravý s ľavým, realista s expresionistom, nadrealista so symbolistom, stretávali sa na tej istej strane časopisu a v tej istej vieche a pomaly, pomaly jeden druhého otupovali. Nie div, že keď na tento boži mier vysvitlo slnko ohákovaného Slovenska, poniektorí spisovatelia a vedeckí pracovníci sa cítili doma, celkom doma. Toto kolaborantstvo je jed, ktorý podlamoval a podlamuje sily našej kultúry, toho sa musíme zbaviť predovšetkým. Nie kolaborovať, ale laborovať! Neošuchávať si lakte do okrúhla, ale nebáť sa naraziť aj ich hranou. Kto má čo dobrého a vecného povedať, nech si to povie, netreba, aby vyhovel všetkým, stačí, že mnohí z nás pocítia radosť a poučenie z jeho slov. Aj uspokojenie vlastného ducha je cennejšie než potlesk za demagógiu. Takáto úprimná a čestná kultúrna produkcia nájde vždy konzumentov, ktorých rady sa v slobodnom svete iste budú zväčšovať. Tu je teda prvá úloha dobrého kultúrneho časopisu: naučiť kultúrnych pracovníkov hovoriť otvorene a jasne a dať im k tomu možnosť. Druhú hlavnú úlohu som shrnul vo vetu: uplatniť našu kultúru vo verejnom živote. Lebo tak ako kedysi, i dnes naša kultúra je zatlačovaná na druhoradé miesto. Finančníci neradi dávajú na ňu peniaze a politici sa zúčastňujú na nej hlavne len z príležitosti osláv alebo pohrebov. Náš dnešný svet dýcha a žije politikou. Každá kultúrna otázka sa mu zdá takou malichernou ako detské hračky pod vianočným stromčekom. Tu teda treba tiež povedať rozhodné slovo. Treba našim politikom a štátnikom pripomenúť, že otázky denného chleba sú síce najdôležitejšie, že však otázka, či budeme mat päť alebo šesť strán je už rozhodne menej dôležitá, ako starosť o našu Akadémiu vied a umení. 2e kultúra v živote národa má práve takú dôležitosť ako politika, ba odvážim sa kacírsky tvrdiť, že často je dôležitejšia. A že malý národ ako my môže sa v svetovom koncerte uplatniť a prinášať klady hlavne svojimi kultúrnymi výbojmi. Preto je na čase, aby terajší riaditelia osudov nášho národa venovali viacej pozornosti otázkam kultúrnym. Aby sa sami zúčastňovali na kultúrnej výmene, podporovali ju a nebáli sa hájiť ju, i keď to neprináša vhlasy pri voľbách. Aj toto by mal „Kultúrny život” pripomínať, neustále pripomínať, aby sa na to nezabudlo. A len keď splní tieto úlohy, rozvíri kultúrny život, pohýbe kultúrnymi pracovníkmi a zaujme celú verejnosť o naše kultúrne snaženia, tak splní svoju úlohu a potom budeme mu všetci, čitatelia i prispievatelia, želať dlhého života. MY A SLOVANSKÝ SVET V Národnej obrode t 11. t. ni. sme čítali článok „Sovietsky sväz a západné literatúry“. Nevieme, odkiaľ neznámy autor čerpal svoje dáta, ale pozastavili sme sa nad tým, čo píše o ruskej slavistike. Treba vraj „s radosťou konštatovať, že v Moskve sa už cez vojnu začala pestovať trocha aj slavistika ... To je pre nás radostný znak. že veľký ruský národ sa už interesuje o Slovanov...“ Mysli si pisateľ naozaj, že Rusi sa až teraz začínajú zaujímať o ostatných Slovanov a že slavistika bola doteraz v Rusku neznámym poľom? Zdá sa nám, že autor, ktorý chcel infomovať, je sám málo informovaný. Či mená slávnych zakladateľov celých slavistických škôl, ako Fortunatov, Šachmatov, Potehňa a i., alebo mená stivietskych učencov, ako Deržavin, Seličšes, Ušakov, Obnorskij, Bulachovskij, Vinogradov a mnoho iných nie sú dostatočne známe? Žiadalo by sa viac serióznosti v podávaní zpráv o slovanskom svete! v Š. P. * ' Keď je už reč o slavistike, priznajme sa, že sme v praxi veľmi chabi a vlažni Slávovia, Mnohí z nás, i skutoční antifašistickí pracovníci, ktorí o sebe tvrdia, že boli vždy neochvejne presvedčení o neporaziteľnosti Sov. sväzu v tejto vo.jne, hoci mali nadostač možnosti a času v posledných rokoch osvojiť si základnú znalosť ruštiny, dávali prednosť po celý čas vyčkávať iba na oslobodenie. Teraz už zasa majú inú robotu a v našich denníkoch čítame sústavne o „Gorkijovej hre“ a o shore „národného“ tanca, hoci ide o Gorkého hru a ľudový tanec. Nevraví vari aj o nás plukovník Petrov v hre K. Simonova „Pod pražskými gaštanmi“, že slovo ,.SlovaTiia“ akosi často sa zbytočne používa a bez obsahu? š. TAKTO V CHORVÁTSKU Podľa zprávy inpressu iedeialivna chorvátska vláda uverejnila výnos, podľa kt(^éb^<^bmedzenie obytných miestnostijjjunevztahuje na významnýctt vec^Blých a kultúrnych pracovníkov. Budú mat prednosť pri prideľovaní bytov a bude im poskytnutá aj mimoriadna výpomoc vo výžive a zaopatrovaní. Takto teda v Chorvátsku a ako je to u nás? Univerzitní profesori neprijali menovania, lebo nemôžu nájst byty v Bratislave. Divadlo má tú istú bolesť. Z potravín, ktoré venovala Bratislave Červená armáda, dostali kultúrni pracovníci väčšie prídely, ale to len na žiadosť Červenej armády. Slováci si svojich kultúrnych pracovníkov už tak necenia. Nech žije Chorvátsko! Ohio DVA SLOVNÍKY, Cl JEDEN? Už dávno sa cíti potreba slovníka spisovnej slovenčiny, ktorý by obsahoval slovné bohatstvo všetkých štýlov spisovného jazyka a ktorý by bol spracovaný modernou lexikografickou metódou. Tvrdého slovník už dnes nijako nevyhovuje ani materiálom ani spôsobom spracovania. Prirodzene, že spracovanie dobrého slovníka presahuje sily jednotlivca a ako kolektivne dielo pohltí veľkú pracovnú energiu i značný náklad hmotný. Preto ša musí k vydaniu takéhoto diela pristúpiť s najväčšou rozvahou a obchodné alebo prestížne záujmy musia tu bezpodmienečne ustúpiť potrebám celého národa. Naša verejnosť je už informovaná, že sa miesto jedného dokonalého slovníka, ktorý by pre naše pomery úplne stačil, pripravujú slovníky dva: jeden v Akadémii vied a umení, druhý v Matici. Nebolo by možné nájsť nejaký spôsob, ako materiál oboch slovníkov spojiť v jedno dokonalejšie dielo? Či treba trieštiť skrovné vedecké sily a dvojnásobné úsilie na vec, vynakladať ktorú by bolo možné urobiť naraz a lepšie? Nestačilo by trochu dobrej vôle, aby sa obidve inštitúcie dorozumely? So strany Akadémie sa už ochota prejavila. Ukáže sa konečne dobrá vôľa aj u Matice? Veríme, že áno. p ELÁN 1946 Hned na prahu nového roku kultúrna Bratislava pobadala další znak konsolidácie pomerov: vyšiel dlho ohlasovaný časopis, orgán Spolku slovenských spisovateľov, Elán. Starým čitateľom Elánu dobre padlo objaviť po poldruharočnej prestávke nové číslo tohto časopisu v novinových stánkoch, stretnúť sa so starou známou peknou úpravou, dobrým papierom a potom sa ponáhľať domov mrazivými ulicami do tepla a ticha, a zahĺbiť sa do hodnotného čítania. S tým teplom nie je to ešte tak celkom ako bývalo, no pre kultúrneho človeka sú ešte aj iné výhrevné zdroje ako pec, alebo radiátory ústredného kúrenia. A nové dvojčíslo Elánu je jedným z nich. Prežili sme strašnú vojnu, dvíhame sa z trosiek s nezlomenou, znásobenou vôľou k životu. V Bratislave nám toto zdvihnutie dlhšie trvalo ako inde. Ved z ľAartina prišlo už niekoľko pekných čísel Pohľadov a Živeny. Tu nedajbože rozhýbať sa. T’ačiarne, zavalené úradnými objednávkami, nemajú dosť personáli} a zodoovední činitelia, ktorí by mohli veľmi pomôcť našej kultúrnej aktivite zdolávať prekážky, nemajú zasa dosť času, aby mohli vypočuť naše sťažnosti. A naše pripomienky, že otázky kultúrneho života spadajú do rámca celkovej rekonštrukcie vojnou veľmi poraneného Slovenska. Elán teda konečne vyšiel. Je jedným z mála časopisov, ktoré sa vedely obratne uhnúť pred nebezpečnou vrtuľou hákového kríža protikultúrneho fašizmu a preto môžeme mat nádej, že po rokoch defenzívy prejde do aktivity, akú od neho — podľa názvu — čakáme. „Bez nadšenia nedostaneme sa nikam”, píše jeho redaktor Ján Smrek. Je na čase. aby cez prekážky hmotných ťažkosti preniklo konečne nadšenie ducha, ako sme si ho predstavovali' v čiernych rokoch vojny. JK. UMELECKÁ RÁDÁ V MÁĎÁRSKU Dnes už začína prevládať náhľad, že umelecký život je taká špecifická oblasť, ktorej organizácia si vyžaduje osobitné orgány, ktorým sa prisudzuje právomoc rozhodovať o otázkach umenia. V Sov. sväze existuje už rad rokov Komitét po delám iskusstv, za poslednej vojny vznikol podobný orgán v An-glicku, u nás na Slovensku sa utvorila Umelecká a vedecká rada na sjazde umelcov a vedeckých pracovníkov v B. Bystrici koncom augusta 1945 a napokon aj v Maďarsku bola vlani uzákonená umelecká rada nariadením dočasnej maďarskej vlády zo 6. novembra 1945. Podstatné pri tejto novej inštitúcii je to, že ju tvoria samotní umelci ako najkompetentnejší hovoriť do vecí umenia a že si štátna správa (rezort kultúry, osvety, školstva, informácii atď.) nenárokuje už výhradné právo rozhodovať o veciach umenia, lež pokladá za potrebné vyžiadať si pri každej otázke mienku autonomného orgánu umelcov. VÝKLAD KNÍHKUPECTVA nie je len vecou komerčnou a propagačnou. To by si malý uvedomiť početné bratislavské kníhkupectvá, na ktorých výklady žiaľno je podívať sa. Žiadalo by sa, aby knihy, časopisy a publikácie vo výklade boly usporiadané podľa istého poriadku, daného charakterom spisu a jeho poslaním, no nie na poslednom mieste i jeho hodnotou. Je trápne, ked periierná publikácia zaujíma najexponovanejšie miesto výkladu a hodnotné knihy sú zastrčené v kúte alebo v takých polohách, do ktorých pohľad okoloidúceho nikdy nezablúdi. Je ďalej dokladom nevkusu a neorientovanosti kníhkupca, ked vedľa seba umiesti knižky krikľavo rozličných kvalít, zamierení a významu. Obecenstvo sa tým informuje mýlne a cudzinec dostáva skreslenú predstavu o udalostiach v našom kultúrnom živote. Lebo čo si pomysli náhodný, pozorovateľ, ktorý uprostred výkladu nájde Gavornikovú a kdesi hore v rohu Chrobáka a Tatarku, ktorý vedľa Bacona Hrušovského zazrie Hanu Zelinovú, vedľa Bakošovej Teórie literatúry kalendár Sršňa a vedľa Elánu najnovšiu módu? Líniu výkladom našich kníhkupectiev! Čiže: líniu našim kníhkupcom! an. Desať rokov slovenského nadrealizmu. V decembri minulého roku bolo tomu desať rokov, čo vyšla prvá nadrealistická sbierka poézie na Slovensku. „Uťaté ruky“ od Rudolfa Fabryho. Prvá kniha nadrealistickej poézie vzbudila v literárnej verejnosti veľmi živý ohlas. Už na jar r. 1936 o sbterke Fabryho diskutovalo sa i na jednom z lit. večierkov bývalej UBS, ktorú potom zrušil ľudácky režim. Okrem iných na debate sa zúčastnili i vtedajši lit. kritici A. Kostolný, R. Brtáň a M. M.-Dedinský. Už bol ocenený vo vývinovej situácii slovenskej poézie umelecký počin R. Fabryho ako odvážny a prinášajúci nové hodnoty do nášho básnictva. Sbierka „Uťaté ruky“ nasledujúceho roku bola už vypredané a už 8 rokov nedostať ju na knižnom trhu. Od tohto dáta vinie sa v slovenskej poézii formová revolúcia, ktorá prebudovala celkom slovenskú lyriku. Jeden z výstupov ,,Štátneho sboru tudového tanca SSSR“ Prvoradou kultúrnou udalostou v Bratislave holo vystúpenie ^,Státneho sboru ľudového tanca SSSR", ktorý wvý nplovici usporiadal pod vedenej ^^n\o umelca, laureáta Sf/iUnove] prémig Igóri .WDísie;cuo niekoľko predstavení v ND. Národné divadlo dávno nebolo miestom takého spontánneho nadšenia a prejavov takej srdečnej vdaky, akej sa dostalo ruským umelcom. Na oživenie dojmov prinášame obrázok štyroch členiek súboru, ktoré sme zachytili v zákiilisi.