Kultúrny Život, 1949 (IV/1-24)
1949-01-01 / No. 1
.<;nom noj a spravod- 1.1. Lebo nakoniec bospoaarsky, politický a kultúrny rozkv«*t, za ktorý svojou päťročnicou pracujeme, je len prostriedkom, aby človek mohol sa stať tým a takým, pre čo je predurčený, človekom hrdým, šťastným, kultúrnym, víťazom nad sebou a svojím prírodným a sociálnym o. kolím. Najmä v sektore plnenia kultúrneho plánu päťročnicovčho tieto momenty, zacielené na novú podobu človeka, na jeho šťastie, vífaznosť a plnosť treba podčiar. kovať. Rozvoj školstva a jeho nová náplň, kultúrna práca v širokých vrstvách, uskutočňovanie nových umeleckých a vedeckých plánov, to všetko nachádza svoje naplnenie predovšetkým v pozitívnych formulujúcich účinkoch na človeka a na spoločnosť. Dnes 8 pocitom zahanbenia a ako vec nepochopitefnú mnohí z nás si uvedomujú, že v kultúrnom sektore ešte len pred rokmi pracovali v akomsi vzduchoprázdnu, bez zakotvenia výsledkov svojej činnosti do pozitívnych potrieb spoločenských, že úsilia o vedecký objektivizmus a umeleckú tzv. netendenčnosf prakticky vyraďovali ich z budovateľských prác a neraz i hádzali do bahna spoločenského rozkladu a reakcie. Naše pokolenia, príp. ich časte s tejto strán-.uu, • úd ži- . ^v.polutvor.od^t, ktoft od nás poža- JnešlR' 'stúpeň vedy, umenia .ďia, „ociálneho i politického zriadc^ A naša diälťrdčiiica aj s tejto stránky povolaná je vykonať veľkú, priamo prevratnú misiu. Produkovať toľko materiálnych a duchovných hodnôt, koľko potrebu, jeme, ale zároveň tvoriť a pretvoriť i človeka. A v týchto súvislostiach kultúre pripadnú hlavné úlohy. Uvedomujeme si nielen našu kultúrnu zaostalosť v mnohých sektoroch, ale ešte dôraznejšie naše zaviaznutie v bludných a deštruktívnych kultúrnych pozíciách. Slovensko vplyvom svojho histo. rického vývinu a vplyvom svojej sociálnopolitiekej nerozvitosti i do dnešného svojho vývinového štádia dostalo sa s mnohými negatívnymi dedičstvami. Tie dôrazne likvidovať. A nahrádzať ich novou kultúrou. A víťazne postupovať ďalej. Vieme, že z kultúrnotvor. ných síl slovenských doteraz je zaktivizovaný a zužitkovaný veľmi ma\ý zlomok, aj to často pochybene a v päťročnici, ktorá bude formovať i nového človeka, na pevnej platforme budeme sa musieť sústreďovať na zkultúrnenie a víťazné zopravdovnenie všetkého, čo náš človek tvorí a prijima z vied a umení. Ťažká úloha, ale ťažké úlohy si vo všetkom dávame a vieme i chceme ich zdolať. K takémuto odhodlaniu priznávajú sa v dnešné predpoludnie, v pr. vý deň päťročnicovej práce, všetky naše kraje a všetky zdravé si. ly v našej spoločnosti. A. MRÄZ itetslom KULTÚRNY ŽIVOT O Živý Lenin Dokončenie so str. 1 ▼od> prečo chce mať kultúru tak politickú, ako chce mať politiku kultúrnu. To je črta, ktorá sbližuje cez Lenina našu dobu s antikou, keď aj najintímnejší život občana bol podriadený politickým požiadavkám obce — štátu. Lenin mohol vzniesť túto požiadavku len preto, leho vo svojej osobe predstavoval vedľa nových, socialistických črt dedičstvo celej vzdelanosti, nevynímajúc ani bur. žoáziu. Pokiaľ ide o tú poslednú, vedel bezpečne vycítiť jej vrcholné, zdravé obdobie, i jej posledné obdobie úpadkové, proti ktorému viedol rozhodujúci útok vo svojich filozofických spisoch. Hoci nebol umelcom, mal živý vzťah k umeniu, najmä k literatúre, predovšetkým veľkoruskej. V jeho spisoch cítime žiar spisovateľa, vtip ironika a rozkoš dokonalého itylistu, poučeného na vrcholných dielach svetovej literatúry. Bol v úzkom osobnom vzťahu k mnohým vzdelancom a umelcom a z týchto stykov vzniklo nejedno krásne priateľstvo. Vedel mnoho aj o umení a jeho výroky a roz. trúsené vety na túto tému sú nám dodnes vzácnym poučením. Preto jeho nároky na kultúru nie sú diktované politickou úzkoprsosťou, lež širokou znalosťou iej problematiky a veľkorysosťou. U- možňoval mu to jeho socialistický aspekt, jeho takmer zázračné dovidenie budúcnosti, jeho nov.á ľudskosť. V tomto tvrdom, neúprosnom revolucionárovi cítime nesmiernu lásku ku vzdelaniu ktoré človeka robi človekom. Veľkosť Leninovho zjavu najlepšie môžeme posúdiť z toho, akých ľudí vedel soskupiť okolo seba a ako vedel strhnúť všetko pre svoje zámysly. K nemu pristávali postupne najlepší z najlepších, upútaní jeho exaktnou fantáziou. Politici» umelci, vedci — všetko podliehalo čaru jeho osobnosti a myšlienky, osobnosti súčasne prostej a veľkodušnej. Okolo neho a jeho spolupracovníkov rástol nový svet a nový život, v ktorom aj kuitúra má svoj veľký podiel. On spolu so svojimi žiakmi vedel dokázať, že kultúra za. chovala si svoje dedičstvo popri tom, že sa stala kultúrou novej sociálnej triedy. Socialistická kultúra, podnietená predovšetkým Leninom, je novou nádejou ľudstva, novým veľkolepým majetkom, ktorý shromažďuje ľudí všetkých jazykov a farieb. Pred dvadsiatimi piatimi rok. mi vyhasol tento život ako obeť vražedného násilia a prepracovanosti. Ľútosť preniká každého z nás pri pomyslení, čo všetko sme ešte mohli od neho dostať. No Lenin žije aj po smrti, lebo žije jeho dielo. Sovietsky sväz a svetový socializmus. Z jeho diela žijeme aj my, lebo z neho pramení naša sociálna, štátna i národná sloboda, z neho pramení naša nová vznikajúca socialistická kuitúra. Preto spomíname na neho s vrúcim citom vďačnosti a nehynúcej lásky, so stalinskou prísahou vernosti na perách. Lenin umrel — Lenin žije! MICHAL CHORVÄTH O DOBRÜ HUDBU V ostatnom dvojčísle Slovenska na str. 208—9 Dr. Boor píše: „ ... V premnohých miestnych rozhlasoch, kinách, atď. denne zahadzujeme, ba priam prostituujeme skvelú príležitost kultivovat hudobný cit priemerného občana. Zatiaľ sa rohí pravý opak: otupuje a zosurovuje sa hudobný vkus komisnými pochodmi (ani čo by sme boli nejaki militaristi), trci-frci polkami a ufňukanými šlágrami. Hudobný brak triumfuje, a dobrá hudba, ľahká i vážna, môže čakat do nekonečna, kým sa jej dostane zaslúženej úcty a porozumenia.“ S veľkou chutou sa pridávam ku všetkým tým hlasom, ktoré v tejto veci už niekoľko rokov volajú o nápravu. Teda i k tomuto. V každom čisle denných novín sa znova a znova zdôrazňuje, že kultúra má ist k ľudu. Hudba je jeden z najvýraznejších prejavov kultúry — a prichodí sa nám pozastaviť nad faktom, ako ešte vždy rozkvitá úpadková hudba buržoázie — šlágre. Neumelé, často až klzké texty a práve tak neumelé, až klzké melódie sú v nich jedinou vecou, ktorá tvorí harmóniu — svojou úrovňou. Ale prečo tak podceňovať nášho robotníka, ktorý si rád zájde do kina, a prečo mu v prestávkach servírovať takúto pseudokultúrú?! Načo ho tam kŕmiť nábrzlou sentimentalitou, prečo mu nivočiť vkus zdravého človeka? Jeho myseľ je vnímavá a toto musíme mat na pamäti. Kiná sú štátnym majetkom a podliehajú Povereníctvu informácií a osvety. Toto povere'' níctvo vykonalo by ozajstný :-evolučný čin, keby zo všetkých kín na Slovensku dalo vyhádzať všetky platne hudobných gíčov a braku a postaralo sa o nákup nových platní dobrej hudby, súcej pre široké vrstvy. Tým by zasialo semienko dobrého vkusu a raz by aj u nás prišla veľká chvíľa, že by náš človek prešiel napríklad od melodických elégií a romancí Čajkovského k jeho symfóniám a husľovému alebo klavírnemu koncertu — ako je to v Rusku. Lebo hudbu sa treba naučiť počúvať. Som presvedčená, že v tejto očistnej práci Povereníctvu informácií a osvety priskočilo by na pomoc veľa milovníkov hudby. Ja medzi prvými. M. R. Martáková BRATISLAVSKÉ DIVADELNÉ OCHOTNlCTVO NEMÄ STÁLE JAVISKO Štefánikov dramatický krúžok pri všetkých úspechoch, ktoré doteraz získal slovenskému ochotníckemu divadelníctvu, nacvičuje a aranžuje všetky svoje predstavenia v klubovni MOMS v Bratislave. Kultúrno-výchovné oddelenie ľudovýchovného odboru PIO má na starosti vzbudzovať, vytvárať a udržiavať aktivitu najširších vrstiev nášho ľudu pre divadlo. Myslím, že bez aktívnej činnosti bratislavského ochotníckeho divadelníctva nie je celkom dobre možné s úspechom plniť túto závažnú úlohu ľudovýchovnej práce v našom hlavnom meste. Výchova obecenstva pre naše profesionálne divadlá bez bratislavského lichotníckeho divadelníctva je rovnako nemysliteľná a veľmi ťažko uskutočniteľná. Z týchto skutočností bezprostredne vyplýva ten dôsledok, že kým bratislavskí ochotnícki divadelníci nebudú môcť naplno rozvíjať svoju prepotrebnú ľudovýchovnú činnosť, dovtedy i naďalej budú naše profesionálne činoherné predstavenia poloprázdne. A konečne ako záverečný argument týchto neblahých skutočností, podávam ten nezvratný fakt, že ak sa kompetentným činiteľom nepodarí už v tomto krajne kritickom štádiu dať bratislavskému divadelnému ochotníctvu stále javisko alebo aspoň zaistiť v stálej prevádzke ich systematickú činnosť, potom už azda veľmi ťažko bude zabrániť rozkladu čelných bratislavských ochotníckych súborov ako je Štefánikov dramatický krúžok, absolútny víťaz posledných 23. celoslovenských divadelných závodov a náš najlepší a najvyspelejší celoštátny ochotnícky súbor. JUBILUJEME Ľ. Vaši Sme už iste príliš uoslavovaní a naša kultúrna verejnosť, i tá, ktorá sa stane kultúrnou, pretože chceme, aby takou s.2 stala, iste so smiešanými pocitmi prijme zprávu, že zamýšľame toho roku zasa usporiadať sériu osláv storočných jubileí. Možno rozptýliť obavy tých, ktorí sa obávajú týchto storočníc a najmä toho, že budú nasycovaní prednáškami, akadémiami a manifestačnými shromaždeniami. Nie. Odhodlanie našej kultúrnej správy, nech už spadá do oblasti pôsobnosti Povereníctva školstva vied a umení alebo Povereníctva informácií a osvety, spomenúť dôstojným spôsobom stého výročia narodenín najväčšieho nášho básnika Pavla Országba Hviezdoslava a stého výročia smrti jeho veľkého predchodcu, básnika Jána Hollého, nebude nijako preťažovať nás, ani keď k nim priradíme ešte dve ďalšie oslavy: 150. výročie narodenín veľkého ruského básnika A. Puškina a sté výročie geniálneho poľského skladateľa a klavírneho virtuóza Fr. Chopina. Oslavy tieto budú sa konať spomienkovom ovzduší revolučv ného roku 1848/49 a na pozadí udalosti, ktoré r. 1849 upozorňovaly neraz na problémy slovanských národov ostatnú Európu a vzdelaný svet. Bude teda možné nám Slovákom pri týchto oslavných príležitostiach nielen vzdať hold pamiatke veľkých našich mŕtvych básnikov Hviezdoslava a Hollého, ale tiež upozorniť na to, ako naše slovenské kultúrne snahy a usilovania úzko súvisely a súvisia s ostatným slovanským svetom. Nezabúdajme, že Hollý bol do istej miery spolutvorcom onoho slovanského povedomia, ktorému dal živší a svojou básnickou podobou modernejší výraz Ján Kollár, ktorého 100. výročie smrti budeme tiež onedlho pripomínať. Slávy dcéra a Sláv úzko spolu súvisia a tak afco Kollár usiloval sa vyvolať slávu našich slávnych slávských predkov po celom európskom prie stranstve, tak sa usiloval zasa Hollý svojim súčasníkom odhaliť rúško o zapadnutých dejoch veľkomoravských, aby mladší odchovanec oboch, Ľ. Štúr, mohol zauvažovať o slavianstve a svete budúcnosti, ktorý bude patriť Slovanom a po nedávnej svetovej vojne ozaj a natrvalo. Pri Hviezdoslavovej oslave budeme môcť si spomenúť, že tento náš veľký básnik počul hneď po svojom príchode na tento svet vojnovú vravu, vyvolanú revolučnými udalosťami v r. 1848/49. keď neďaleko jeho rodného domu prechádzaly prúdy ruských vôjsk, pravda, nie ešte aby prinášaly slobodu podmaneným a porobeným národom. Hviezdoslav a nikto z jeho blízkych nemohol prirodzene vtedy tušiť, že o šesťdesiatpäť rokov neskoršie práve Hviezdoslavova lýra sa rozozvučí odvážnymi hlasmi Krvavých sonetov na obranu ľudskosti a práv človeka i národa na slobodu v súzvuku mocnými pohybmi ruského člos veka, ktorý v r. 1917 putá neslobody svojou striasal veľkou revolúciou, ktorej účastníkmi nepriamo sa stali aj Slováci. Hviezdoslav stal sa neohrozeným bardom svojho národa, keď v Prahe r. 1918 reprezentovakrátko pred konečným a trvá lým úsvitom národnej slobody, snahy svojho národa po slobode po boku slobodného národa českého. Kým Hollý bol pev com ranej minulosti Slovákov, ktorá bola tak slávna a pohnutá, súčasne stal sa Hviezdoslav pevcom, ospevujúcim slovenský ľud, z ktorého vyšiel a s ktorým po celý život bol osudové sp:> jený. Pri oslavách Puškinových budeme môcť opäť zdôrazňovať, že naša kultúra mala vždy úzke vzťahy k tomuto veľkému ruskému poetovi. A Fr. Chopin? Ten je azda z tejto štvorice oslávencov najvýznamnejší. I pri jeho oslave budeme môcť prízvukovať spolupatričnosť nášho národa s národom poľským a najmä snahy, ktoré vedúci ľudia oboch národov pred sto rokmi vyvíjali v prospech oslobodenia národného. Pri oboch jubileách našich veľkých básnikov bude treba predovšetkým pripomenúť, že ich dielo nie je ešte majetkom národným v tej miere, v akej by malo byť. Boly síce už niekoľko ráz vydané, i súborne, ale ešte vždy nám chýba ich kritické vydanie a najmä veľkorysejšie poňaté životopisy. Menovite tieto životopisy budú pri tohoročných jubileách predmetom, ktoré môžu vyvolať záväzok povolaných odborníkov, iby splnili svoj dlh, ktorý máme k trvalej pamiatke oboch básnikov. —ts