Kultúrny Život, 1952 (VII/1-50)

1952-01-06 / No. 1

Štátna vedecká knižnica Y ICosiciäcri í ' ,‘'1-^9j - KUITURNY ŽIVOT ROČNÍK VII. . Č.1 • BRATISLAVA 6. JANUARA 1952 , CENA K; »4 NA PRAHU NOVÉHO ROKU MILAN LAJCIAK ^ astupujeme do nových veT­­^ kých zápasov 'za vytvorenie slovenskej literatúry, ktorá pre­svedčivým spôsobom zobrazí mo­hutný rozmach nášho ludu, stane sa účinnou zbraňou robotníckej triedy v boji za nový, socialistic­ký svet. Právom sa čaká, od nás, spisovatelov, viacej ako dosiaľ. Le­bo ak minulý rok poznačilo odhod­lané úsilie vykoreniť, vytrhať ple­­vel buržoázneho nacionalizmu a kozmopolitizmu z našich radov, robotnícka trieda právom čaká, že na našom poli vyrastie toho roku bohatá úroda nových diel. Preto budeme ďalej, ešte s väčšou dô­kladnosťou, všestrannejšie bojovať za vyššiu ideovosť našej literatú ry, aby vznikly majstrovské diela epochy socialistickej industriali­zácie našej krajiny. Víťazná sila našej strany a našej republiky rozdrvila v minulom ro­ku agentúru západných imperiali­stov, na čele so zloduchom Slán­­skym. A tak, napriek náporu zlo­činného anglo-amerického impe­rializmu, jeho diskriminačnej hos podárskej politike voči nám, jeho zlostnej a lživej propagande, jeho špionáži, organizovaniu vrážd a zá­­škodníctva, Československo, vede né slávnou Komunistickou stranou a súdruhom Klementom Gottwal dom vyšlo z bojov ešte silnejšie, ako pevná súčasť mierového tá­bora, primknuté nerozlučne pria­teľstvom a láskou k Sovietskemu sväzu a krajinám ľudovej demo­kracie. '.ivilo sa to v našom hospo­­.. Otvo’"ili sme nové velko­­ž.ú',-wCij , zv,y-iiii pj.-v.du A ti v *í u pr á— ce, zaviedli nové, úspešnejšie, so­vietske metódy riadenia priemys­lu. Dokončili sme s úspechom žat­vu a dokázali, že malí a strední roľníci majú v Jednotných roľníc­kych družstvách bohatú a šťastnú budúcnosť. Usnesenia strany a vlády o OKD a hutách i prvé vý­sledky pracujúcich, dosiahnuté na ich základe, ukazujú, že pod vede­ním súdruha Klementa Gottwalda premeníme i najveľkolepejšie čí­sla plánu v činy. Prejavilo sa to v našej kultúre. Radostne sa rozospievaly nové sú­bory našej mládeže, otvorily sa nové kiná a divadlá, vzrástol po­čet čitateľov našej tlače a kníh, na knižnom trhu objavily sa nové pô­vodné a preložené diela, ktoré ma­jú mimoriadny význam. Otvorili sme Slovenskú národnú galériu a výstava Výtvarná úroda roku 1951 ukazuje, že maliari a sochári idú správnym smerom. Rozmach našej kultúry potvrdzuje, že sa rodia na Slovensku noví ľudia, vzdelaní a osvietení, skutoční vlastenci, že naša strana a vláda venujú veľkú starostlivosť o novú,' socialistickú kultúru. Roku 1952 má vzrásť výroba nášho priemyslu oproti minulému roku o 21®/o, pričom prvý raz v históri republiky objem výroby budú tvoriť z väčšej časti výrobky ťažkého priemyslu. Na Slovensku otvorí sa rad nových závodov. Do­končíme a dáme do užívania no­vých 43.000 bytov. Poľnohospodár stvo pri zvyšovaní počtu Jednot­ných roľníckych družstiev má zvýšiť svoju výrobu o 15®/o. Bu­dúci rok otvorí brány k ďalšiemu zvyšovaniu životnej úrovne pra­cujúcich. Len nepriateľ a zaslepenec ne­vidí, že naše úlohy vo štvrtom ro­ku päťročnice sú reálne fakty náš­ho života, že ich premieňa na sku­točnosť úsilie národného frontu, ktorý sa somknul okolo Komuni­stickej strany Československa, or­ganizátorky lepšieho, radostnejšie­ho života pracujúcich. Len nepria­teľ a zaslepenec nevidí, že Slo­vensko stáva sa novou krajinou, krajinou, kde človek nehľadí v ústrety nezamestnanosti, biedy a hl v ústrety itiu hobytu. Hrdinská práca hučí a vrie v našich dolinách, obetavé ruky robotníckej triedy premáha­jú všetky prekážky a ťažkosti, lebo niet takých pevností, ktoré by ne­dobyla robotnícka trieda —trieda budúcnosti. Spisovatelia majú pred sebou jednu, jasnú cestu. Je to cesta, ktorú nám ukázala sovietska lite­ratúra a jej géniovia Maxim Gor­kij a 'Vladimír Majakovskij. Je to cesta, ktorú nám ukazuje komu­nizmus. Je to cesta nesmieriteľného boja proti škodlivým vplyvom buržoáz­nej ideológie v našej literatúre, či sa prejavujú v škrupine naciona lizmu alebo kozmopolitizmu a či sa prejavujú v sektárskom prístu­pe k širokému literárnemu dedič­stvu alebo vulgárnom chápaní problémov súčasnej literatúry! Je to cesta boja za socialistický rea­lizmus ako jedinú metódu, ktorá je schopná pravdivo ukázať vlast­nosti socialistického človeka, jeho borbu za vytvorenie krásneho a bohatého života. Významný úspech Hečkovho ro­mánu »Drevená dedina«, knihy Lazárovej a Lenku, hry Egriho a Karvaša, prvotiny začínajúcich autorov, ukazujú, že boj za socia­listický realizmus stoji v centre pozornosti našich spisovateľov, ktorí stále čím ďalej a tým viac a úspešnejšie primkýňajú sa k re­volučnej problematike, študujú a učia sa na sovietskej literatúre. Rovnako i v prekladovej činno­sti treba oceniť rozmach najmä pokiaľ ide o poéziu (Neruda. Hik­­met. Lermontov, Petőfi, Ady) a preklady klasikov, najmä soviet­skych. No, tieto zreteľné úspechy nás neoprávňujú k tomu, aby sme kri­ticky nepozerali na skutočnosť, že v budúcom roku plánujeme stále iba malý počet pôvodných romá­nov, kníh, reportáží a črt, divadel­ných hier so súčasnou tematikou, najmä diel z veľkých stavieb so­cializmu. Popri objektívnych príčinách, ktoré nesmieme podceňovať, sú tu i príčiny subjektívne v samotných t'^fivco-.h •.--'’'.t: ostáva, že po aktíve komunistov slovenských spisovateľov a ple­nárnom shromaždeni v máji t. r. nepodarilo sa slovenskej sekcii Sväzu československých spisova­teľov zabezpečiť víťazný nástup do novej práce, mobilizovať vše­tkých spisovateľov do radostnej tvorby v širokom fronte. Skutoč­nosťou ostáva, že sa nepodarilo ešte plne a s úspechom uplatniť metódu kritiky a sebakritiky v na­šich radoch, zvlášť pre nedostatkj' spoločenských foriem práce v spo­ločnom riešení úloh. Zabezpečiť Dokončenie na str. 4. Želajme si, a pracujme usilovne pre to, aby život našich ro(iín, našich detí, našich žien KLEMENT GOTTWALD, v prejave na Nový-rok 1952 a matiek bol v tomto roku radostnejší a veselší! BERNARD KOMORjSfc ODERNiK A ZLEPŠOVATEĽ V ZÁVODE DL SJAZDC V BBEZNE. K BODWNOH KB17HU t~7 PRÍKLAD IVANA OLBRACHTA Pri výročí sedemdesiatich narodenín Ivana Olbrachta nemyslíme len na to, čo jeho literárne dielo a verejné účinkovanie znamenalo pre český život a českú literatúru, myslíme na mnoho iných vecí a jubilujúcemu spisovateľovi vzdávame záväznú vďaku. Myslíme i na to, čo smysel jeho pôsobenia znamenal pre pracujúci a bojujúci ľud mnohých krajín, v kto­rých jeho knihy vychádzaly v prekladoch a myslíme najmä na to, čím bol, je a čím bude Ivan Olbracht u nás na Slovensku. Pri hodnotení slovenského literárneho vývinu veľmi dôležitá otázka je všímať si, ako sme reagovali na inonárodné slovesnosti, čo sme z nicii prijímali a čo odmietali. Slovenská literatúra od svojho vzniku složite rástla v úzkor.i Npojení s literatúrou českou. Pochopiteľne, tak tomu bolo i po r^ ^ 1918, pravda, ako vo všetkých vzťahoch nášho spolunažívania v buržoáznej republike, tak i v oblasti literárnej bolo mnoho nezdravého, čo organiekv súviselo s vládnúcim spoločenským poriadkom. Časť našej ' íei ít’íi-’ u’'-;.ra!« sa príliš p-ní-Jajrcu dí'’'? ! ;r!’ý-< a fornuUsH.'iý.r, hám v českej spisbe po prvej svetovej vojne. »' No to bol len jeden prúd vo vývine našej literatúry.! našich vzťahov k literatúre českej, ktorý prúd zákonitosti spoločenského vývinu a víťaz­stvo robotníckej triedy odplavily to priepadliska dejín. Druhý prúd bol opačný. Tak ako i na Slovensku existovala po prevrate bojujúc^ a orga­nizovaná robotnícka trieda, vedená KSC, tak existovala i literatúra, ktorá vyjadrovala túžby a svetonáhľad tejto triedy. Raz, keď dôkladne a po­drobne naši literárni historici osvetlia, ako na línii pokrokových tradícií slovenskej spisby udomácňovala sa u nás literatúra socialistická, ukáže, sa, že existencia tejto literatúry bola omnoho väčšia a bohatšia, ako sa doteraz predpokladá. Desiatky kníh, časopisov a novín, určených sloven­skému pracujúcemu ľudu, prinášalo hojne literárnych prác, preniknutých dychom socialistickej bojovnosti a humanizmu, a táto línia našej nie­kdajšej spoločenskej a kultúrnej minulosti prisvojovala si i dielo Ivana Olbrachta. Mária Majerová, Jiíí Wolker, Július Fučík i všetko, čo v českej literatúre po roku 1918 bolo socialistické, to plodne presakovalo 1 na Slo­vensko a vykonávalo tu mobilizačnú funkciu. Ivan Olbracht v autorských poznámkach k vydaniu svojho románu »Anna proletárka« (ktorý v predošlom roku v nakladateľstve Pravda vyšiel už v slovenskom prepise), zobrazujúcom zápas českého proletariátu v prvých poprevratových rokoch, v poznámkach, napísaných roku 1946, zamýšľajúc sa nad smyslom tohto svojho románu, právom mohol zvolať: »Akú pravdu sme mali už vtedy!« Ano, dielo Ivana Olbrachta malo pravdu, lebo bojovalo za pravdu a spravodlivosť pre vykorisťovaných, bojovalo proti tým, ktorí, život na zemi zpľundrovali a malo pravdu i preto, lebo pomáhalo organizovať do bojovného šíku zástupy, ktoré boly povolané zničiť starý svet a budovať nový. Olbracht naše čitateľstvo získaval si i tým, že zápas proti vládnúcim poriadkom v prvej Republike viedol i odhaľovaním zločinov, ktoré tento systém vykonával na ľude Zakarpatskej Ukrajiny. Niekdajšia Podkarpat­ská Rus pre Ivana Olbrachta, čo ako mal prebudený smysel pre jej krajové a sociálne osobitosti, nebola len krajinou exotických ľudských a prírodných vlastností, ale predovšetkým krajinou vystupňovaných triednych rozporov. Do nekonečna rozprestierajúca sa bieda a z nej bohatnúci jednotlivci. A zároveň, v tomto svete strašných a obviňujúcich životných skutočností. Ivan Olbracht realisticky a revolučne romanticky videl sily ľudového od­­bojnictva, vôľu a uvedomenie, ktoré raz povie dosť a uskutoční veľkú nevyhnutnosť o krajšej budúcnosti ľudstva. Literárne dielo Ivana Olbrachta vznikalo v ťažkých časoch, keď protiklad medzi víziou budúcnosti a prítomnosťou bol príliš krikľavý. No práve tým, že všetky rozpory kapitalistických čias vedelo zobrazovať v ich pravdi­vosti a podávať bezpečný návod na ich odstránenie, slúžilo tomu, čo starý svet likvidovalo. A tento mobilizačný pátos Olbrachtovej tvorby a reali­stický spôsob, akým sa autor zmocňoval svojho materiálu, tvoria z jeho diela aj dnes a do ďalekej budúcnosti živú a podnetnú časť našej literár­nej a spoločenskej reality. Dielo toto si prisvojujeme, z jeho príkladu sa učíme a v jeho duchu budujeme svoju socialistickú prítomnosť a budúcnosť. Sedemdesiatročný Ivan Olbracht s uspokojením môže zastaviť sa nad prácou, ktorú doteraz vykonal. A všetky zdravé sily našej i svetovej spo­ločnosti záväzne ďakujú mu za víťazné dielo, lebo ono im pomáha porážať staré a budovať nové. V tomto znamení i my pozdravujeme jubilujúceho spisovateľa a ďakujeme mu.

Next