Národnie Noviny, júl-september 1876 (VII/76-113)
1876-09-16 / nr. 109
nemôže, lebo mu Hercegovina zastali cestu; a napred k Cetini tiež nemôže, lebo na Bojan brde čakajú ho Černohorci. Položenie jeho je o mnoho horšie, nežli po bitke u Yučidolu bolo v Trebini. — A Derviš basa, pokúsil sa 11. t. m. postúpiť do okresu Pipercov, ale utiahnul sa hneď nazpät, keď približovali sa Černohorci a Ručania. K objasneniu situácie. Za príkladom svojich reformátorských predchodcov vydal aj Hamid pri svojom nastolení najvyšší rozkaz, tak zvaný hat, ktorý má byť akoby programom jeho vladárenia. Pomimo iných formálnych vecí vyslovuje sultán želanie, aby podporované bolo školstvo, sľubuje svobodu svojim poddaným, verejný pokoj, prisluhovanie spravodlivosti a nakladá zavedenie rozhodných prostriedkov v záležitosti Srbska, Hercegoviny a Bosny, aby prelievaniu krve a vraždeniu synov jednej vlasti urobená bola prietrž. Tento sultánsky rozkaz vysvetluje sa rozličným spôsobom, podľa toho, ako komu hodí sa do krámu; jedni vidia v tom snahu po zavedení reforiem a uzavretí pokoja, a nakoľko nespomína sa Čierna Hora: uznanie jej samostatnosti ; iní zase, že je to všetko zúmyselný mam a klam verejnej mienky. Sľubov bolo v Turecku už dosť, ale v skutočnosti videli sme vždy opak toho: šalbiarstvo a zbojstvo práve zo strany tých orgánov, ktoré povolané boly tie sľuby v život uvádzať. Dnes ovšem stoja už veci ináč: východní Slovania nedajú sa viac klamať a veľmoci, menovite veľmoci spriatelené nedajú sa mýliť vo svojich ustálených už úmysloch. Ostatne ved celý ten Hamidov hat v prospech kresťanov vlastne ani nič nesľubuje, lebo pohybuje sa len vo všeobecných frázach a terajšie kritické postavenie tureckej dŕžavy pripisuje jedine tej okolnosti, že vo verejnej správe neboly zachovávané na náboženských predpisoch spočívajúce zákony. Náboženský predpis ale je v Turecku korán a korán značí svevoľu Turkov a otroctvo kresťanov, korán značí pokorenie kresťanstva na východe, aby ako dosial i napotom Turci boli páni a kresťania psi. Medzitým všetky takéto výlevy tureckého srdca nemajú dnes už vlastne žiadneho významu, a aj my o najnovšom sultánskom hate vlastne len preto zmienku robíme, aby reku všetko bolo regestrované, lebo dnes stoja veci tak, že Turecko, ak chce ešte v Europe žiť, musí prijat návrhy veľmocí, poneváč v protivnom prípade musí sa zavčasu poobzerať, kade vedie cesta do Asie. A toto je práve predmetom každodenních úvah. Veľmoci vyjednávajú vraj síce medzi sebou, aby svolatiý bol kongress, na ktorom previedla by sa revisia parížskej smluvy z r. 185G, čoby ovšem hroziacu katastrofu na istý čas odročilo, ale dobre informované kruhy za to majú, že zakročenie Ruska je už leu otázkou krátkeho času, tým viac, kedže aj lord Derby tak rozhodne vyhlásil udržanie celistvosti Turecka za záujem Angiié a kedže turecká vláda, bez pochyby na tajné pokynutie Angiié nechce prijať návrh veľmocí na zavedenie prímeria. K tomu poukazuje menovite rozsiahle zbrojenie v Rusku, jako aj tá okolnosť, že Rusko — ako potvrdzuje sa to už aj z iných strán — podalo Rumunsku nótu, aby dovolilo ruskému vojsku pretiahnuť cez svoje územie do Srbska, čo ked sa stane, môže znamenať aj zakročenie zo strany Rumunska. Avšak možno, že Rusko len neskoršie vstúpi do akcie, ked mrazy začnú priťahovať, poneváč je presvedčené, že Srbsko za istý čas ešte vydrží, lebo dľa úsudku znalcov sám Deligrad je v stave vzdorovať aspoň za šesť mesiacov. Jaké stanovisko zaujaly by jednotlivé veľmoci v prípade ruského zakročenia, to je dnes už dosť jasné. Hlavní zretel obrátený je ovšem na Nemecko, ale o Nemecku hovorí sa s určitosťou, že ono súhlasí s ruským zakročením, ba že aj čo do výsledku sú tieto dve veľmoci vo všetkých podrobnosťach dohodnuté. Tak aspoň dá sa to súdiť z nemeckých k berlínskym vládnym kruhom blízko stojacích časopisov. Vládna Anglia postavila by sa bez pochyby na stranu Turecka, ačkoľvek by v tomto ohľade nemalé prekážky prekonať musela s verejnou mienkou svojho vlastného národa. Madari a istá čiastka rakúskych Nemcov sú — ako známo — turkofili, ale za to máme, že smerodajné kruhy viedeňské nedaly by sa strhnúť do tohto nebezpečného víru, už z ohľadov k Nemecku už zase z ohľadu na smýšľanie valnej väčšiny obyvateľstva rakúsko-uhorského, ktoré je slovanské a ktoré je východním Slovanom napospol naklonené. — V tomto prípade zostala by aj Ralia istotne neutrálnou a len keby Rakúsko-Uhorsko inakšie stanovisko zaujalo, aj ona postavila by sa na stranu — Ruska. Len ohľadom Francúzska nevniklo dosial žiadnych zpráv do verejnosti, ale aj tu pretrhnutá je už mlčanlivosť smerodajných kruhov. Či a ktorí z uhorských kráľov znali písať, to je tvrdo určiť, bo až po Matiaša Korvina niet v celom velikom archíve kremnickom ani jedinej listiny, ktorú by bol kráľ, tým menej kráľovná, podpísal, alebo z ktorej by sa mohlo zatvárať, že patričný panovník znal čítať a písať; Matiaš a jeho manželka Beatrix sú prví, ktorí daktoré jejich rozkazom vyhotovené listiny vlastnoručne a síce úhľadným písmom podpísali; z jejich podpisov patrne vídať, že boli v tomto umení celkom dobre vycvičení.“ Jediné, čo v časiech pred týmito panovníkmi ručilo, že je listina z rozkazu kráľovho s jeho povolením a udobrením shotovená, čo ju teda vlastne uhodnovernilo, boía a je kráľovská pečať, ktorú alebo na opačnej strane do surového vosku vtláčať, alebo na mocných hodbabuých motúzoch na patričnú listinu vešať zvykli. Toto poslednejšie sa však stávalo iba s takými listinami, ktoré boly na blane (pergamene) písané a tak teda pre visiacu, častokráť veru i štvrť funta ťažkú pečať, alebo súčasne’ i dve také, dosť mocné. Od tých čias, ako začali papier ku písaniu užívať, čo sa stalo v Uhorsku za časov kráľa Ludvika Veľkého, totiž u konca prvej polovice zo štrnásteho veku, zjavuje sa v listinách kráľovských, hlavne od čias kráľa Žigmunda už i červený pečatný vosk a pečate sú na papierových týchto listinách vždy lebo pod písmom samým, alebo na opačnej strane listiny prilepené, poneváč bol papier, ačkoľvek dosť hustý a húžovatý, predsa pre visiace pečate prislabý. Pečať Dňa 12. t. m. mal totižto predseda rumunskej snemovne Rosetti s francúzskym ministrom zahraničných záležitostí vojvodom Decazes dlhší rozhovor, ktorý točil sa okolo otázky, čiby Francia nenamietala dačo proti tomu, keby ruské vojsko prešlo rumunským územím Srbom na pomoc? A minister Decazes dal vraj nasledujúcu odpoveď : Francia zostane na všetky prípady neutrálnou, lebo ona nemá viac žiadneho záujmu, aby sa Rusku v cestu stavala. Doba krymskej války pominula a Francia musí skôr hľadeť Rusko si získať. O dajakej alliancii západních veľmocí proti Rusku nemôže byť viac ani reči. To je jasná reč a ona zajiste našich turkofilov nepoteší. Takáto hľa je situácia teraz a takáto situácia predpokladá sa aj v prípade rusko-tureckej války. PEŠŤ, 15. septembra. Zprávy, ktoré bol doniesol „Nemzeti Hírlap“ o nastať majúcich zmenách v ministerstve, narobily tu mnoho hluku. Jedni ponáhlajú sa jich dementovať, iní pripisujú jim istú vierohodnosť, lebo ačkoľvek „N. H.“ rád si volká v sensačných zprávach, predsa jedny druhé jeho zprávy stály sa skutočnosťou, ako aj nedávno o dočasnom vymenovaní Trefortovom za ministra obchodu. „N. H.“ po predku povedal, že toto vymenovanie bude len dočasné a že potom neskoršie stane sa Trefort gubernátorom uh. banky. Na poslednie zprávy „N. Hirlap-u“ poznamenáva „Ľgy.“, že je to hrozné i len počuť. „Desider Szilágyi ministrom a Aladár Molnár sekretárom — beda ti svati spravodlivosť! Niet takého absurduma, ktoré by títo traja (t. j. aj Tisza) neboli v stave dokázať, nieť tej čistej svätej pravdy, jejž krk by títo vykrútiť nevedeli.“ — Zichyho, ako ministra obchodu niet sa čo obávať, ale „ako známy dobrý kočiš bude tiež na mieste.“ — Za Perczelom niet vraj čo banovať, lebo ked on v sneme hovoril, vtedy snemovníci obyčajne zaspali. — Szende, ako Rumun pôvodom, tým činí pokánie, že nosí maďarské nohavice. — Treforta ľutujeme; on by ešte bol v stave mnohé pavillony a rondelly vystaviť, ale veď sídeme sa s mm pri banke, avšak charakteristické je, že direktorstvo banky má sa dať ako pensia za zásluhy. Ghyczyhobolo by škoda v Tiszovom kabinete; nechže to neurobí. Takto hľa presentuje „Egyetértés“ daktorých terajších a nádejných ministrov. Naši páni ministri Tisza a Széli majú ísť teraz do Viedne cieľom ustálenia programu činnosti pre jasenniu snemovú sessiu. Náš snem side sa, ako známo, dňa 28. t. m. a rakúska vláda nástojí, aby rajchsrát svolaný bol v polovici októbra. Medzi vládnymi predlohami, ktoré budú parlamentom predostreté, nachodí sa aj ten, aby zákonodarné sbory vyvolily regnikolárne deputácie, ktoré malý by vnove ustáliť kvótu spoločných výdavkov. Návrhy nového vyrovnania budú vraj tiež v tejto sessii predostreté. teda táto kráľovská — a dľa okolností podobne každá, i súkromná — bola jediným dôkazom toho, že je listina verohodoá a nie podvržená, alebo bez vedomia a vôle toho, v jehož mene zneje, vystavená, a kto mal pečať, ten mal i spôsob a moc v ruke, hodnoverné listiny shotovovať; rozumie sa, že musel alebo sám znať písať, alebo mať súceho k tomu pisára. Tá okolnosť však, že hodnovernosť a právoplatnosť každej listiny od pečate k nej pripojenej závisela a iného spôsobu listinu uhodnoverniť nebolo, zavdala príčinu a príležitosť ku mnohým nesnadkom a neprávosťam. Ľudia zajiste nesvedomití použili ju k tomu, že, zmocniac sa pečate kráľovskej, v mene kráľovom listiny a síce hlavne také, nimiž sa menšie lebo väčšie panstvá darúvaly, vystavovali a za dobrý peniaz tým, ktorí si zemänský názov a k tomu pri dobrej príležitosti i majetok nadobudnúť chceli, odpredávali. Nezdoba táto zapríčinila mnohé sváry, roztržky a nepokoje v krajiue a konečne kráľovi Žigmundovi a vrchnosťam krajinským i mnohé práce. Kým panoval král Karol Robert (od r. 1311 až do r. 1342), zkapaly dve kráľovské pečate a listina, ktorou roku 1340 tenže kráľ grófovi Močkovi, synovi Lukášovmu za jeho verné služby darúva Haj, Lehotu či e Dolniu Štubnu a Polun, terajšie Čeremošno — dediny to toho času ku kráľovskému hradu v Turci patriace — potvrdená a opatrená je už treťou kráľovskou pečaťou; ked Karolov Róbertov syn, Ludvik Veľký proti bosenským patarénom, cirkevním to roz- BESEDNICA. Ján literatus, notár liptovskej stolice, pôvodca nepravých výsadných a iných verejných listín. (Príspevok ku dejinám registru turčianskeho). Známo je, že v stredoveku znal málokto písať a že toto umenie bolo hlavne na triedy kňazské a pojediných svetských jednotlivcov obmedzené. Títo poslednejší bývali obyčajne zapisovateľmi cirkevních a svetských sborov, konventov čiže kláštorov, kapitúl, stolíc a miest a sťa takí shotovovali nielen verejné listiny, ale zapisovali i všetky príjmy a výdavky tých, ktorým slúžili; viedli teda i pokladničné a účetné knihy a zápisnice. Jednotlivé municipia, stolice a mestá, malý často i dvoch alebo i viac takých ľudí písma znalých, čo jích ovšem stálo pekné peniaze, bo ľudia títo bývali nezriedka lepšie platení, ako najprednejší úradníci a pohlavári týchže municipií; následok to toho, že umenie toto bolo ešte veľmi zriedkavým. Verejní tito notári mali obyčajne hneď od tej doby, ako vstúpili do služby daktorej pravomocnosti, názov „literatus,“ čo toľko znamenalo, ako: v písme zbehlý a bolo pre patričných jednotlivcov nemalým vyznačením; keď jich však táže pravomocnost za skutočných notárov svojich vymenovala, tu už potom dostali názov „magister,“ to je: majster, totiž taký človek, ktorý skutkom už dokázal, že má umenie písma úplne v svojej moci.