Národnie Noviny, október-december 1876 (VII/118-151)

1876-10-07 / nr. 118

Vychodia v utorok, štvrtok a v sobotu večer. Predplatná cena pre Rakúsko-Uhorsko na celý rok 12 zl., na pol roka 6 zl., na štvrtroka 3 zl. Ročník VIL Redakcia, administrácia a expedícia v Turč. Sv. Martine. Sobota 7. októbra 1876 Bezmenné dojmy prijímajú sa len od známych už dopisovaterov. Nefrankované listy sa neprijímajú. Číslo 118 T. S v. Martin, 7. septembra 1876. Zanímavé, ale spolu i velmi poučné je, ako ča­sopisy v Rakúsko-Uhorsku panstvujúcich národnich živlov pozerajú na záležitosti východu. Maďarské, a s nimi spojené nemecké peštianske časopisy sú­hlasne a s velkým krikom a lomozom obracajúc sa hrozivé proti Viedni vyslovujú sa za vojnu proti Rusku, keď že je nevyhnutná; osvedčujúc rozhodne, že ne­privolia na zakročenie proti Turecku. — Viedenské naproti tomu, niektoré osvedčujú sa proti spolu­­dejstviu s Ruskom, ale súčasne i proti nepriateľskému vystúpeniu proti Rusku. Jiné opäť nemajúc vonkon­com žiadnej nádeje na možnosť udržania tureckej ríše, za jisté držia jej rozklad, a tak prirodzene na­stúpiť majúce delenie Turecka. Na tento prípad musí Rakúsko žiadať celé územie až po Salóniky, a ne­uspokojiť sa len s Bosnou a Hercegovinou. A k tomu nenie vraj ani len spor s Ruskom potrebný. A na­chodia sa ešte i také „ustavoverné“ časopisy vo Viedni, ktoré veľmi vážne upozorňujú, aby „necitovala sa mátoha rakúsko - ruskej vojny.“ — Z tohoto vidno, že politické smýšľanie panstvujúcich národnich živlov prúdi sa tak rúznyrai smerami, že ťažko uhádnuť, ktorý je ten pravý prúd, nímžto ide samé Rakúsko- Uhorsko? — Kriky peštianskeho časopisectva, ktorým na teraz na čele stál „P. Lloyd,“ zdá sa malý za účel, najprv dokázať, že vo Viedni nemajú úmysel isť cestou tou, ktorú toto časopisectvo označovalo; súčasne ale i pohroziť Viedni, ak sa jim po vôli diať nebude. Zretedlná je vec, 'že pri takomto ne­­jistom prúdení, s jistou nedočkavosťou hľadelo sa napospol v ústrety odvety uhorského ministrapred­­sedníka na poťažnú iuterpelláciu, ktorú odvetu svoju i v.3kutku v liberálnom klube p. Koloman Tisza sdelil, avšak v snemovni ako bol predbežne oznámil nepredniesol. Viedenské noviny tvrdia, že stalo sa to následkom ďalekopisne, pred samým otvorením poťažného snemového zasedania ministerpredsedníkovi došlého želania grófa Andrássyho, nástojavšieho na to „aby poťažná odveta pre zmenivšie sa okolnosti a pomery až do pondelku odročená bola.“ V akom smere a ohľade zmenily sa tie pomery, je ešte nie jasné ; keď ale uvážime odvetu, ktorú ministerpred­­sedník Tisza sdelil klubu, a v ktorej určite hovoril: že Rakúsko-Uhorsko za non plus ultra drží v Srbsku status quo; a že „za mysu šošovice“ nepredá prven­stvo svoje; tak nebude asnaď ťažko domysleť sa, v ktorom ohľade zmenily sa vo Viedni pomery, keď táto odveta drží sa za neprimeranú. — Hovoria, že velmocnosti následkom toho, že tu­recká porta odoprela prijať nimi predložené jej ná­vrhy podmienok mieru, znovu dorozumely sa, že čo najskôr odovzdajú porté zo svojej strany „ulti matum“, v ktorom ešte dôraznejšie nežli dosial na­liehať budú na prijatie svojich návrhov. A kochajú sa tou pevnou nádejou v kiuhoch diplomacie, že toľkémuto nátlaku turecká vláda nebude ďalej vzdo­rovať, a tak že prijatím z jej strany poťažných ná­vrhov všetko ďalšie nebezpečenstvo europejskej vojny navždy odstránené bude. Avšak diplomacia už ani vraj neobzerá sa tak veľmi na ďalšiu odvetu porty, lež už teraz vyjednáva o to: aby stalo sa medzi veľ­­mocnostiami dorozumenie cieľom prevedenia násilnej exekúcie proti Turecku, akžeby sa ešte i na potom zdráhalo prijať dobré rady mocností. A dľa všetkej pravdepodobnosti prvý krok v tomto smere bude vraj sommacia, potom ale demonštrácia lodstva pred Ca rihradom. — Ďalej z Parížu dochodí zpráva, že v politických kruhoch ujisfujú, akoby nastúpiť malý vyjednávania cieľom sídetia sa europejskej konferencie. Mocnosti žeby súčasne v Belehrade a Carihrade účin­­kovaly na tom, aby nepriateľstvá zastavené boly. I tu vidíme, že ešte dosť nejistoty, ktoré dávno od­stránené a i celá východnia otázka už konečne rie­šenou byt mohla, keby berlínske memorandum svojim časom všetkými mocnostiami prijaté a za základ spo­ločného dejstvovania uznaté bolo bývalo. Paríž, 4. okt. „Temps“ píše: Ruský veľposlanec kn. Orlov navštívil včera maršala presidenta Mac Mahona, Thiersa a vojvodu Decazes, a dokazoval, že car svornosťou mocností docieliť chce zavedeuie mieru. Dosial nenie urobený ešte fomálny návrh ohľadom konferencie, ale zdá sa že o nedlho urobený bude. Ako „Temps“ ďalej sdeluje, ruská vláda dnes ráno zaslala svojim poslancom v Paríži, Londýne, Berlíne, Viedni a Ríme nótu, v ktorej vyslovuje ľútosť svoju, že Srbsko znovu započulo nepriateľstvá a odoprelo predĺžiť pristavenie boja. Rusko jasne vyslovuje žiadosť svoju o to, aby mocnosti dorozumely sa, a tak primalý vojnu vedúcich k pristaveniu nepriateľství. Dľa toho jistého časopisu nepodlieha pochybnosti že anglický parlament svolaný bude. Viedenský „Tbl.“ píše: Náčelník štábu moskov­ského vojanského okresu písobne a úradne požiadal námestníka mešťanosty v Moskve, aby postaral sa, žeby na prípad mobilisovania armády hotové boly ho­­spody pre svolať majúcich, na jistú dobu na dovolenie prepustených reservistov, lebo za 14 dní v meste pravdepodobne ostanú, a v kasárňach pre toľkých mužov niet miesta. — „P. Ll.“ píšu z Berlína, že tamojší turecký veľposlanec osvedčil, že Turecko nedá sa jednoducho vyhnať, lež v prípade potreby boriť sa bude až na nože. — * * * Viedeň, 5. okt. Večerné listy ujavňujú kom­­muniqé z tureckého prameňa, dľa ktorého Turci odo­prú cudzým lodiam vchod do Bosporu, a jestli by vynútený bol mocou, hrozia, že sultán presýdli do Adrianopolu, i so svojou vládou, a to by malo za následok povšechné vraždenie kresťanov. Paríž, 5. okt. „Ag. H.“ oznamuje: Dľa súkrom­ných zpráv z Londýna prítomne diplomacia vetmi namáha sa, aby dosiahla rozličnými garanciami za­opatrené jednomesačné prímerie, alebo a^poň zasta­venie boja na mesiac. Okamžite o kongresse niet reči. (Tak sa zdá, že diplomacia nemá dosť ešte na tých pohlavkoch, ktoré jej dopriala turecká porta, bez­pochyby za to, že sa s ňou tak dlho maznajú.) — Dubrovník, 5. okt: Včera oddiel povstalcov a Čiernohorcov napadnúl turecké oddiely vojska, tvo­­rivšie zadný voj uťahujúcej sa Muktar basovej armády pri Dubne, Dubočane, Jaseňu a Ivravici, zbil jich, a prinútil k úteku. Turci utik.hli sa ku Gorici. Černo­­horci obsadili Turkom odobraté obce. Viedeň, 5. októbra. „Tbl.“ sdeluje: Cesta Igna­­tievova do Carihradu je opiť odročená. Avšak čo i pozdejšie, pôjde ta, aby do poriadku uviedol svoje záležitosti, a potom konečne opustil Carihrad, lebo keď porta odoprela návrhy mocností, niet tam preňho viac práce. Za čas tunajšieho bavenia sa grófa Sumarakova nápadné bolo jeho veľmi intímne obcovanie s ital­ským veľposlancom. Z Odesy píšu „N. L. • „Zpráva, ktorú vám sde­­lujem, pochodí z prameňa tak dobrého, že ju pova­žovať môžete za povýšeeú nad všetku pochybnosť. Černomorské pevnosti ruské, menovite KerčaOča­­kov, ozbrojujú s velkým úsilím a kvapom na tuhú obranu; pobrežné osady polostrova Krymu dostaly silné posádky, a i Odesu začnú po tieto dni opev­­ňovať. Došiel už rozkaz, aby do odesského zálivu zapúšťaly torpédy. Vrchný dozor nad všetkým sve­­rený je veliteľovi černomorského loďstva, admirálovi Arkasovi.“ A ďalej „vo vfljanských kruhoch tvrdia, že blízko rakúskych hraníc v táboroch sosústredneno je 374.000 mužov, na multanskej hranici 208.000 a na ázijskej tureckej hranici 50.000 mužov ruského vojska. Okrem toho i vo vnútre Ruska nachodia sa veľké tábory vojska, a tu prechodia každý deň pluky, spievajúc pri hudbe známu pieseň: „Naprej“ — ktorá v ruskom preklade spieva sa: „My družno na vraga!“ atď. atď. — Carihrad. Základné rysy nádejnej tureckej ústavy sú: Volené shromaždenie bude mat sídlo v Carihrade. Národ volí vyslancov do sandžakatovej (okresuej) rady; sandžakat vysiela poslancov do provinciálnej rady a táto rada volí vyslancov do národnieho slno­­maždenia v Carihrade. Dľa toho budú mať v Cari­hrade zástupcov: Bosna G (3 mohamedáni a 3 kre­sťania) Hercegovina 4 (2 mohamedáni a 2 kresťania), Bulharsko 8 (4 mohamedáni a 4 kresťania), Smyrna 6 (3 mohamedáni a 3 kresťania) atď. Po čas parla­­mentárnych prázdnin bude stála miešaná dozorná komisia (polovíc mohamedánov a polovíc kresťanov), so sídlom v Carihrade, pokračovanie miestnej vlády a rozhodnutia národnej rady kontrolovať. Konečne budú znovu sriadcné všetky odvetvia štátnej správy. My na pohrab nepôjdeme. Kto by si to bol teraz rok pomyslel, že maličká Hercegovina Europe toľko starostí za­príčiní a že celú diplomaciu Da nohy postaví? Europejská diplomacia mala síce dosť príleži­tosti k odstráneniu sporu a uvedeniu poriadku do rozorvaných tureckých pomerov, ale tie časy sa už minulý a iste že sa už viac nevráfa. Trpké ovocie diplomatického mastičkárstva padne teraz najviac tým za pokrm, ktorí protivili sa osvobcdeniu zotročených kresťanských národov. Dnes máme už pred sebou celkom iné uda­losti a marné boly by všetky snahy k preka­zeniu nastávajúcej akcie. Rusko, vidiac bezvý­slednosť diplomatického vyjednávania, ide za­kročiť zbranne a missia Sumarakova vo Viedni skončila sa s úplným víťazstvom ruskej politiky. Ale to pravda nevadí našim turkoíilom, aby ne­dali ešte aspoň slovného výrazu svojim ovšem bezvýznamným syrapatbiam k tureckému kost­livcovi. U mnohých národov panuje tá pekná oby­čaj, že keď dakto zömre, sídu sa priatelia a prí­buzní, oplakávajú ho a vyčitujú tam všetky jeho „dobré“ vlastnosti. Dačo podobného pozorujeme aj teraz. Turecko živorí síce ešte z milosti, ale to je život, nad ktorým už lekári kríž urobili; poneváč my ale k jeho pohrabú ísť nehodláme, nuž konáme túto smutnú povinnosť — nie vlastne my rakúsko uhorskí Slovania, ale naši krajania — pred pohrabom, lenže tento výraz žiaľu premenil sa v ohromný krik proti tomu, čo ide ta pre­viesť pohrabné funkcie, čo ide ta vylievať svoju krev za svobodu kresťanských národov, a to všetko len preto robíme, že my nechceme prijať

Next