Národnie Noviny, júl-september 1879 (X/75-114)

1879-09-11 / nr. 106

cerí dohromady. A keď takto čo najväčšiu čin­nosť vyvinieme, bude to mať tú dobrú stránku, že časopisectvo naše, hmotue uapomožené, nielen že bude sa voľnejšie hýbať a na svojom zdo­­konáleuí pracovať, ale že sa aj po všetkých kútoch rozšíri, čo je predsa jeho významným povolaním, lebo len tak zodpovie svojej úlohe šírenia národnieho povedomia. Ked je ale reč o predplácauí, rozumieme pod týra aj to, aby odberatelia riadne platili, lebo len tak možný je riadny postup. Pod mravný m podopretím nášho časo­­pisectva rozumieme, aby každý, kto koľkotofko perom vládze, prispel úvahami a dopisami, už z toho už z iného oboru; rozumieme dalej, aby každý rovno, otvorene, bez obalu vyslovil na patričnom mieste, že toto abo oné bolo by jeho žiadosťou ohľadom toho abo onoho časopisu. U nás, kde časopisy nevydávajú sa pre osobný zisk a kde je konečne predsa len celá národuia strana nielen jích udržovateľom, ale aj jích majiteľom, má každý člen tej sträuy právo a povinnosť o to bdieť, aby naše národnie časopisy všetkým potrebám vyhovely a týchto povinuosťou je zase, aby si vyslovených žiadostí podľa možuosti všímaiy, alebo svoj odchodný náhľad, ktorý často ovšem musí mať prevahu, či verejne či súkromne objasnily, žeby tak do­cielilo sa medzi vydavateľmi a obecenstvom ne­vyhnutne potrebné dorozumenie, lebo len takýmto spôsobom možná je zdaruá činnosť. Čo týka sa špeciálne časopisu „Národních Novín“, my ovšem najviac appellujeme na priazeň nášho ct. obecenstva, ale práve preto ani naj­menej nevytvárame sa z toho, čo sme tu vo všeobecnosti povedali, ba naopak, ako milá nám je dôvera obecenstva, bez ktorej bola by aj naša práca ochromená, tak zajiste je to našou usta­vičnou snahou, aby sme sa tej dôvery aj hoduými stali v záujme tej svätej veci, ktorej sme sa venovali. A keď takto rozvinie sa v našich kruhoch všeobecná účinlivosť a tá vzájomná úprimnosť, ktorá požaduje sa pri všetkých našich národ­ních podnikoch, pri všetkých našich prácach, potom tým snadnejšie pluiť bude aj naše ča­­sopiseetvo tú vznešenú úlohu, ktorá mu je v ži­vote nášho národa vykázaná, potom tým skôr a tým istejšie dôjdeme aj k želanému cieľu. Na zdar teda uašej časopisnej čiuuosti! najbližšie udalosti poučia n.samy o jej ovocí. Ne­potrebujem zajiste dokladať, že tunajšie časopisy, ačkoívek nie sú tak rozvlnené, ako pri okupácii Bosny a Hercegoviny, predsa dívajú sa na celý ten pochod s velice zvláštnym okom a opposicionálne bijú clo gr. Andrássyho za tento nový „výčin.“ Zmena v našom zahraničnom úrade prevedie sa vraj až 25. t. m. Zároveň vtedy bude vraj aj b. Bela Orczy za ministra a latere vymenovaný, jehož miesto v štátnom sekretárstve zaujme B. Kállay. Gr. An­­drássy pôjde potom hneď do Trebišova a zostane tam, kým nezapočnú sa parlamentárne práce. Spojená opposícia a vyslanci mimo strán sto­jací mávajú dfa „Egy.“ časté porady o budúcom držaní sa voči novej politickej situácii. Žeby si K. Szélla úplne získali a b. Sennyeya k vystúpenia pri­mali, to nezdá sa byť pravde podobným, lebo bar. Sennyey vyslovil sa vraj celkom určite, že on neverí na zdarný obrat vecí, kýmkoľvek dvor svoje spo­jenie s Andrássym úplne nepretrhne. Daktorí radi by vraj so samým Andrássym prísť do bližšieho po­­tyku, ale je obava, žeby to bolo začiatkom rozkladu spojenej opposície, lebo Apponnyibo frakcia a čle­novia bývalého ľavého stredu že sú rozhodne proti tomu. ____________ Domáce zprávy. PEŠŤ, 10. septembra. Okupáciu Nového Pazaru sme teda už započali, zprvu pekným, pokojným spôsobom, ale kto vie, ako to ďalej pôjde, keď nemáme dosial určitej známosti o smýšlaní Arnautov. Okamih tento bol by zajiste dost príhodný k rozmanitým vážnym úvahám o našej zahraničnej politike; medzitým nechajme to tak, však UESEDNICA. Xašiel si ženu. Múdre, milé dievča bola Marina, to musel každý uznať! Vedela tancovať, že ju každý obdivoval; ve­dela malovaf ani Rafael a hrala na piane, až človeku srdce poskočilo; pri tom mala závidenia hodný talent ku konversácii a každého priviedla do vytrženia svojou pozoruostou, jakú venovala zábave iných, svojím zvláštnym bohatým humorom a vtipom. A čo naj­lepšie: aj v domácnosti bola Marina zkúsená a spô­­sobná. A to stalo sa takto. Marina bola najstaršia dcéra početnej rodiny, a bola prichudobuá, než aby bola mohla držat si viac služobných; „najstaršia“ musela teda hodne pracovať, a vždy to kouala horlivé, s chuťou a svedomité. Ale na to dávala pilný pozor, aby ju známi vo vykonávaní domácich povinností ne­prekvapili, poneváč vzali si clo hlavy tú zvláštnu ideu, žeby to uškodilo tej vážnosti a úcte, jakú pre­­ukazovaly bohatšie priateľky jej obratnosti v spolo­čenskom obcovaní a jej všestrannej vzdelanosti. A poneváč Marinu vídal# vždy pekne oblečenú a nikdy v záhalke, nuž v skutku ani jej najbližšie známe Prehíaii časopisov. V „Egyetértési“ pán Verhovay zase dáva výraz madarsko - vlasteneckej loyalite. Na ukážku , jak ďaleko môže beztrestne ísť opovážlivosť maďarského časopisu, ked nemaďarské časopisy pre najnevinnejšie poznámky pokutujú, sdelíme jednotlivé odstavce Ver­­hovayovskýck „duchaplných“ plodov: „Na vojenských trúbach ozvalo sa „Gott erhalte“ na tej hranici, ktorú od poldruha storočia nešliapal nchama ani uhorský bakančoš ani rakúsky čerepár. Odznelo „hoch“ a naše poloúradné časopisy požívajú slávu, že v svobodnom preklade s „éljenom“ odpovedajú na to víťazné volanie, ktoré „vysokým“ svojím znením voždy upomína človeka na šibenice.“ Po tomto ma­­darsko-loyalnom úvode nižej pokračuje takto: „Toto po vrchoch plaziace sa dobrodružstvo nieje požia­davkou opravdovej vojenskej cnosti, ani opravdového válečného ducha. Nieje v ňom ani virtus, ani česť, ani údatnosť. Je to čin vkradania sa, ktorý deje sa nie na základe vypovedanej vojny, ale na základe smluvy, ktorá lstive a lživé vydrela sa od nezdra­vého suseda tým jasným cielom, aby sa mu odobrala pôda.“ A trochu nižšie zase možno čítať nasledujúci odsek: „Tento pochod je z vojenského stanoviska jeden z najnečestnejších a nachádza svoj pár len vo výbojoch zbojnických národov. Intrigujúci a klamný bilag diplomacie poškvrňuje vojenský štít a na zá­stave nachodí sa špina, o ktorej myslel svet, že za­hynula s vojenskými odznaky žoldnierov, vypadajú­cich zo zbojnických hradov.“ — Avšak sila, duch a loyalita maďarských vlastencov ä la Verhovay kul­minuje v nasledovnom odseku: „Okupujúca ar­máda Aus tri e“ — lebo pre pána Verhovaya v tomto článku nejestvuje „Rakúsko-Uhorsko“ ale len „Austria“ — „na svojich bodákoch nesie klamstvo do Nového Pazaru. Na tomto klamstve bude sa potom zakladať právo veim o c i, ktorá aj v oči svojím národom nemohly ani len z daleka tušiť, čo všetko „uajstaršia“ v dome vykonala. Marina mala síce mnohých obdivovateľov medzi chlapmi — ale milenca nikdy ešte nemala. Páni obdivovali jej talenty a prisúdili jej jednohlasne cenu ako najdokonalejšej „dáme“. To ale bolo aj všetko a tak stalo sa, že Marina ukončila už svoj „dvadsiatydrubý“ (ctená čitateľka prepáči túto in­­diškretnosť) a ešte nemala pytaea. Jej priateľky ne­­vedely pochopiť, ako je to možné, že sa tak dlbo nevydáva, a ačkoívek na plese trhali sa mladí ludia o jej ruku, predsa nemohla ani jednoho oduševniť, aby sa bol uchádzal o jej ruku na celý život. Marina mala obstarnú, ale jej verne oddanú tetku, ktorá dávno už bola tej mienky, že všetci dnešní „mladí ludia“ nestoja ani babku drevenú, ked ešte žiaden z nich neprehovoril s jej miláčkom vážne slovo. Ale predsa jeden pokúsil sa, ač len slabo; ale ani ten sa neosvedčil; on vyhýbal, akp splašený kôň, ktorému hrozí neznáme nebezpečie. To tetku mrzelo, a ona — súc i tak horlivou prostredníčkou ženby — uzavrela zkúmať na obe strany, čo asi dalo by sa tu urobiť. Že Janko mal k Marienke náklon­nosť, to jej bedlivé oko chytro spozorovalo; len to nevedela pochopiť, prečo sa o jej ruku neuchádza? len pomocou klamstva sa udržuje. Vo svo­jom utvorovaní sa nemá žiadnej cnosti, žiadnej pravdy, vo svojom štátnom mozaiku žiadnej šlechetnosti, dobrej a veľkej sponky. Je to protiprírodné spojenie rozsypujúcich a rozpadujúcich sa kusov pomocou intrík a lže.“ — Po tomto bezpríkladnom nápade na štát, ktorého je občanom a ktorému v prvom rade ďakuje maďarský živel svoje terajšie výnosné a ani v dobe Árpádovcov nie tak slavné postavenie, búcha 0 ubití svobody na tureckej pôde, vysmieva hymnu, hovorí o všemohúcnosti dvoru, a končí „vlastenecko­­loyalné“ svoje expektorácie tým, „aby len znelo „Gott erhalte“, poneváč je na večnú pamiatku na­písané na listoch dejepisu, že Austria zo svojich novších výbojov nezadržala ani jedneho.“ — Potom nech dakto ešte tají, že turkofilstvo nepomútilo po­­sledniu iíkerku zdravého rozumu i v ináčej dost prázd­nych hlavách maďarských extravlastencov. Ked sa dva takí panáci ako „Pester Lloyd“ a „Neue fr. Presse“ pohašteria, vtedy sa svet konečne 1 v nich dočíta raz pravdy. Odkedy nemecká ústa­­vácka strana utratila moc a vládu v Cislajthánii, spomenutí dva panáci sú si vo vlasoch a vypočitujú si nejednu pravdu. A veru velmi.'pekne sa to vyníma, ked si vzájomne nadávajú do „ignorantov“, „nadutých sprostákov“, „nad jehož nadávkami, človek nevie, má-li sa smiať alebo hnevať.“ Týmito a podobnými epithetouy poctila „Neue fr. Presse“ svojho kol­lega „Pester Lloyda“ a potom „s obídením všetkých Lloydových neslušností a uličníctví“ ad meritum od­povedá, že cislajtanska nemecká ústavoverná strana tak málo môže sa vyrovnať alebo vstúpiť do mini­sterstva, v ktorom mužovia jako Pražák a Falken­­hayn zasedajú, jak málo našli by sa mužovia v ma­ďarských stranách, ktorí by boli hotoví vstúpiť do ministerstva, v ktorom by Miletič a Polit miesto za­ujímali. Po tomto veľmi charakteristickom vyznaní odpovedá „N. fr. Pr.“ na „Pester Lloydové“ nápady, činené na rakúska konštitúciu nasledovne: „My niesme navykli zametať pred cudzími dverami .... Avšak že naša konštitúcia nieje ústavou strany, toho dôkazom je výsledok posledných volieb a možnosť terajšieho Taaffeho kabinetu. Popri tejto, údajne dia tela ústavackej strany pristryhnutej ústave tešia sa Česi a Poliaci národnej rovnoprávnosti, o jakej sa Rumuňom, Slovákom a Sasom v Uhor­­skuanileu nesníva. Popri rakúskej ústave nikdy nebol by taký zákon možný, aký je najnovší uhorský školný zá kon o nutnosti maďarčiny. Keby naša ústava bola ústavou strany, nikdy by sa Poliakom nebolo pošťastilo, vyhostiť nemčinu zo školy a z úradov, ako sa to pod vládou nemeckej strany stalo. Že sa však v Uhorsku opo­vážia, tak hriešne s ohňom zahrávať, to je najlepším dôkazom toho, jako málo treba sa nám učiť poli­tickej múdrosti v Pešti. Že Slaviani v Uhorsku ne­stali sa ešte tak plnoletými, ako to nedávno Griin­­waldova brosúra udáva, to možno pripisovať tej okol­nosti, že sa v Uhorsku národnostiam nepo­skytuje tofko príležitosti k nadobudnutiu vzdelania, jako u nás. Avšak v deň, ked uhorskí Slaviani vyšinú sa na kulturný stupeňnaších Čechov, slovo „ústava strany“ mohlo by sa staf osudným pre madara t vo. Náhodou a či pomocou svojho bystrého zraku aj to spozorovala, že tvár Maríny dostala zvláštneho Vý­razu, ked bola reč o Jankovi.-------Čože tí dvaja tak odkladajú?! — Janko často ku nej chodieval a tu jednoho večera spomenula tetka ženbu. „Ja nepochopujera, Janko, — hovorila — prečo sa vy o dáku ženu neobzrete. Vy viete, že manžel­stvo má vo mne veíkú ochranitefku a keby ste Vy mali zostat starým mládencom, veru by sme chytro z priateľstva vyšli!“ „Ujisfujem Vás, že to naskrze nemám v úmysle — odpovedal Janko — a aby som pravdu povedal, ja hľadám si ženu už od dávnejšieho času.“ „Naozaj? A tak veľmi ste do seba zalúbený, že nemôžete si nájsť dievča, ktoré by Vás hodným bolo?“ pýtala sa tetka. „Nieže nie, odpovedal Janko, ja skôr obávam sa, že to dievča, ktoré ja obdivujem a milujem, nehodí sa mi za ženu. Ja nechcem mat len dámu pre spo­ločnosť, a predsa musí byt dievča dobre a spolo­čensky vychované. Moja žena má mat vzdelanie a vkus, a keby mala ešte aj osobné telesné voady. bol by som najštastlivejším človekom na svete. Takých dievčat poznal som už mnoho. Ale ešte volačo. Ač­­kolvek moja žena má si dôstojne zastať v salóne

Next