Národnie Noviny, január-marec 1884 (XV/1-38)
1884-02-14 / nr. 19
3. ktoré veci (články, vety, slová, sviadenie, podelenie, poriadok, v ktorom jednotlivé hlásky a cvičenia nasledujú atd.) sa jim v ňom neľúba, a jako by si to žiadali mať zjinačené; 4. vôbec každú svoju žiadosť v tomto smere vysloviť, čoby sa i len maličkostí ba malicherností týkala. Týmto jedine spôsobom, kedby totiž všetci pp. učitelia svoje zkúsenosti, mienky, náhľady jednomu sdelili, dala by sa knižka sostaviť, ktorá keď i nie všetkým, aspoň mnohým by vyhovet mohla. Keď len sused susedovi si zťažovať budeme, jako vraj naopak to všetko v tej knižke, jako by toto malo byť ináč, a to zase tak a inak, tým tie knižky nikdy sa nenapravia. Jestli by dakto sa ostýchal, svoju mienku vysloviť, nevediac, je-li dosti odôvodnenou, toho ubezpečujem, že mi predsa bude veľmi vítanou a na čestné svoje slovo sa zaväzujem, len v prospech svojho dielca, ktoré sostaviť chcem, ju využiť. Žeby mi poznámky od pp. bratov evanj. na svoje ŠI. milými a nádejnému dielku osožnými boly, rozumie sa samo sebou. A preto prosím i o také! Vlastne mne zdá sa, žeby bolo dobre chopiť sa myšlienky Komenského, ktorý, jako známo, spísal pre 6 ročníkov národnej školy 6 knižiek, pre každý jednu, ktorá celú učebnú látku patričného ročníka (triedy, oddelenia) v sebe obsahovala. Bohužiaľ, knižky tieto nikdy vydané neboly a rukopisy lebo zhorely, abo ešte prachom, zapadnuté ležia. Myslím, že aspoň pokus urobiť, škodiť nemôže. Ľúbil bych teda urobiť začiatok s knižkou pre prvý ročník, ktorá by látku všetkých predmetov v sebe obsahovala a tak nebola len obyčajným šlabikárom lebo abecedárom. V Komenského spôsobe, názviť knižky, mohla by mať názov asi takýto: „Prvá zlatá brána do hradu bohabojnosti, mravnosti a múdrosti.“ Za ňou by pravda nasledovať muselo ešte päť zlatých brán. V tomto ohľade bol som sa obrátil listovne dňa 24. novembra 1883 na pána Fr. J. Zoubka, prvého prekladateľa a znateľa Komenského, riaditeľa mešťanskej školy v Prahe, a prosil som za odpoveď na niektoré sem vzťahujúce sa otázky, medzi iným: „2. či niekto niekde dokázal to, žeby spôsob sriadenia prostonárodných škôl Komenským zamýšľaný, pre terajšie časy a školy nebol viacej na prevedenie, t. j. praktickým, obzvlášte čo týka sa zhotovenia pre každú triedu len jedinej učebnej knihy? To by som iád vedet preto, aby človek nepokúšal sa snáď o prevodenie uečoho, čo veda už za prekonané stanovisko považuje, jako na pr. kvadratúru kruhu. Ja aspoň dosial toho náhľadu, žeby ešte i dnes našim školám, obzvlášte nerozdeleným, tým jedine spôsobom na nohy pomôcť sa dalo.“ Neviem, či list sa ztratil, či nemal pán Zoubek Času alebo nechcel odpovedať, len bohužiaľ odpovede som nedostal. Jestli mu moja žiadosť snáď touto cestou ešte raz na oči prijde, snáď si ju predsa povšimne a odpovie. Tešilo by ma veľmi. Počul by som však rád i mienku svojich slovenských pp. kollegov. V Pezinku (Bazin). Ján Zigmundjk. Domáce zprávy. Horvatský bán gróf Héderváry vrátil sa už domov zo svojej cesty, ktorú konal do Viedne a Pešti a teraz už započne vraj svoju akciu; v akom smere, to ovšem dosiaľ nevedet. — Zo Záhrebu oznamuje sa, že sa opposicionalné frakcie úplne shodly, aby tým dôraznejšie a s lepším zdarom pracovať mohly pri budúcich voľbách snemových vyslancov. Už teraz rozdávajú sa medzi ľud celé kopy agitačných brožúrok. čo týče sa budúcej uhorskej krajinskej výstavy, je horvatská opposícia proti jej oboslaniu. Vo viedeňskom rajchsráte bola dňa 12. t. m. krátka, ale zajímavá debatta. Immunitný odbor referoval, že je za vyzdvihnutie immunity pri vyslancovi dr. Blochovi (rabín), ktorého žaloval chýrečný pražský professor dr. Rohling pre ublíženie na cti. Bloch ohražuje sa proti tomu, že immunitný odbor vo svojej zpráve považuje zavedenie vyšetrovania za nie bezzákladné. Celá pravota že je tendenčná, akoby nadpradenie tisza - eszlárskej otázky. Baron Gödel bránil immunitný odbor, ktorý len toľko povedal, že dr. Rohling nie bez základu cítil sa urazeným. — Vyslanec Schönerer nediví sa nad tým, že Bloch použil túto príležitosť k vyjaveniu svojej mienky. Ďalej pokračoval: „Ked vám tento malý rabín veľkého židovstva povie, že jeho pravota má principiálny význam, nuž má v tom úplnú pravdu. Ja nebol som pripravený na túto debattu, ale na to pripravený som vždy, aby som sa postavil oproti prechmatom židovstva. Dovolím si menom všetkých antisemitov rakúskych osvedčiť, že ked pán rabín Bloch na tiszaeszlársku afféru poukazuje, to je zase z jeho strany nie múdre, lebo ani on ani väčší ľudia od neho nezbavia nás toho presvedčenia, že kým nenájde sa mŕtvola Estery Solymossy, židia sú vinní tejto vraždy. (Na lavici a na gallerii krik; predseda upozorňuje rečníka, aby sa držal veci.) Schönerer opakuje poslednú vetu. — Bloch zpytuje sa, že či sú židia za všetky tajné vraždy zodpovední? Y Rakúsku zahynú tisíci bez stopy. (Oho! Veľký smiech v celej snemovni). No ked aj nie tisíci, aspoň desiati. (Smiech). Návrh odboru na zrušenie immunity bol prijatý. Rajchsrát prijal návrh zákona, v smysle ktorého má sa nevinne odsúdeným od štátu istá náhrada dať. BESEDNICA. Prvý bál. V krásnom údolí nášho Slovenska, pod vysokým vrchom leží mestečko Bystrá. Samo v sebe je veľmi tiché a keby nebolo okolo neho pár priemyselných závodov a pri nich úradníctva kopa, bolo by skoro až nudné. Cudzinec by tam nemal čo obdivovať, ak len nie jeho romantickú polohu a krásne okolie. Čo sa to ale od pár dní tam porobilo, ved tamejšie obyvateľstvo je akési živšie, ba môžem povedať rozčúlenejšie, ako obyčajne? Matky navštevujú kmotričky a svoje rodinky, a dievčatá svoje kamarátky. Len starší páni, zvlášte šťastní otcovia na vydaj súcich dcér, dákosi povážlivé hlavami krúťa a mrzutejšími sa stávajú! Hia, nenie to žiaden div, veď sa chystá kassino-bál! Ani by ste neverili, čo takéto slovo v rodinách radostí a mrzutostí zapríčiniť môže! U pani Matejkovej, kupcovej, je väčšia spoločnosť shromaždená. Jediná dcérka Sidonia je medzi bystrian-. skymi dievčatmi módnou vojvodkyňou. Ona sa šatí dľa najnovšieho kroja. Drží „Bazar“ a iné módne listy. Musím pripomenúť, že vtedy ešte v každom popanštenom dome Bazar nemali a len krajčíri dovolili si takýto prepych, aby svojich zákazníkov dľa najnovšieho kroja zohyzdili či — mám povedať — okrášlili. Nie div, keď tamejšie slečinky, či — pardon nesmien jích urážať — kišasoňky držaly sa so všetkým za ňou a len čo ona schválila, to robily. Sidonka, ako dcéra bohatého kupca, si mohla všeličo dovoliť, bez toho, aby to bolo jej rodičom veľkú štrbinu v jích príjmoch urobilo, ale mnohá z jej kamarátok nemala ani prostriedkov, nuž ale ani za svet nechcela horšia byť, ako ona! Veru má človek len predsa tej opičej vlastnosti! Všetko tak chce robiť, ako druhí ľudia to za dobré uznajú, a nepomyslí si, či to aj jeho pomerom je primerané, lebo nie! Ako málo je ešte takých svobodných, ktorí by sa vedeli riadiť vlastnou svojou vôľou. — Sišly sa tedy, aby jím Sidonka dobrou radou nápomocná bola, ako sa ktorá má obliecť. Rozhovor točil sa výhradne okolo tohoto veľadôležitého predmetu. Spomínalo sa, kto všetko na bál prijde, koľko bude tanečníkov a kandidátov ženby a podobné pre dievčatá zajímavé veci. Ved je to aj zvláštny pocit pre dievča, dať sa obdivovať na bále a ešte ked je to prvý jej bál. Mestské dievčatá, tie to ešte trochu ľahšie berú, bo od mala majú na zábavy prístup, lež ked má také od sveta odlúčené dedinské dievča ukázať sa verejne na bále a vystaviť sa kritike, všelijako sa cíti. Viem, že nejedna z mojich krásnych čitateliek zadumá sa, ked si pomyslí na svoj prvý bál. U mnohej budí on milé a sladké rozpomienky, ale pri nejednej aj bôľne a trpké, ked jej to tak nevypadlo, ako si to predstavovala! „Ba ozaj či aj z okolia mnoho hostí dôjde a či aj z kniežacích úradníkov niektorý sa nakloní?“ hovorí domová pani, pozrúc významne na Sidonku, Ved by tak rada bola videla tohto svojho maznáčka čo vyššiu úradníčku na panstve kniežaťa L...! Sidonka zavzdychla si a zaletela v mysli ku Jankovi. Janko Veselský bol totiž od krátkeho času mestským doktorom v Bystrej. Dievčaťom, keď ho kde videly, hneď srdiečka silnejšie klopaly a každá si myslela, že je ona jeho vyvolená, bo vedel každej niečo pekného povedať. Vytýkaly mu len tú chybu, „Najnovšia politická móda.“ (Dokončenie.) Timoleon, ked uprel kléru spôsobnosť postaviť sa na čelo, uhorskej politiky, obracia sa proti aristokracii. „Že aká je tá olygarchia, keby to história nebola zachovala, povedal by nám Corpus Juris. Kradla, zbíjala, úžerníčila. Zpreneverili peniaze z oltáru vlasti i cirkve. Obraz tejto olygarchie najlepšie vidíme na zaprášených pergamenoch tohto zákonníka. Corpus Juris je codexom, doneseným proti veľkopanským zločincom. Olygarchia a malé zemanstvo vedú proti sebe zápas na jeho všetkých stranách O tom ani nehovoríme, že poddanstvo je tampariou. Bolo obeťou velikej falsifikácie za celé stoletia. Právo vlastnícke na svoj pozemok náležalo vlastne poddanému. Olygarchia toto právne faktum odluhala v Corpus Jurisi. Verbôczi kodifikoval už na premenenom základe.“ „Trieda, ktorá pozemkami vládla, pred r. 1848 takéto kathegorie ukazovala: 600 rodín, z ktorých každá mala vyše 5000 j utár (panstvo, latifundium); 3000 rodín od 1000—5000 j utár; 7000 rodín po 200—1000 jutái*; 335.000 malých zemanov a občianskych majetníkov; 545.000 urbarialistov. „Teda u nás veľkostatky celej krajiny (okrem štátu a kňazstva) boly v rukách 600 aristokratických rodín. V Anglii drží jich 2000 rodín. Teda u nás boly horšie pomery, než v Anglii. Koľko mali urbarialisti, to vieme: v Uhorsku a Sedmohradsku odkúpilo sa 10 millionov jutár. Všetky ostatné pozemky boly v rukách zemanstva, mešfanstva, aristokracie, kňazstva a štátu. Občianskych majetkov bolo pred 1848 rokom 2 milliony 600jutár... Kým v Čechách, kde predsa majorátne a seniorátne ustanovenia chránily nerozdeliteľnosť pozemkov, niet od 30—32 tisíc jutár väčšieho pozemku: u nás sú magnáti, ktorých panstvá, i po odčítaní osvobodených pozemkov urbabariálnych, obnášajú 150—200 tisíc jutár, alebo 15 —20 □ míľ. A rozsiahlosť 29 panství kniežaťa Pavla Esterházyho bola temer toľká, ako rozsiahlosť Württembergského kráľovstva. Z Uhorska teda 350 □ míľ náležalo jedinému človeku, a 200 Q míľ desiatim rodinám. A tu nie sú počítané majetky vyššieho kléru, ktoré tiež asi 200 Q míľ obnášajú. Teda niekoľkí svetskí a cirkevní magnáti mali temer 1000 Q míľ z Uhorska. To jest bezmála pätinu celej krajiny. A tu je reč zo 600 rodín len o desiatich a o kňazstve!“ Timoleon — rozumie sa — bráni kapitál. „No ked na pohnuteľný kapitál práve velkípáni nadávajú, vtedy poznamenať treba, že nie každý zavrhne tento kapitál, ked ukazuje sa vo forme dividendy a presenzmarky. Ba nie ani tí, čo vedú proti nemu boj.“ A tu vypočíta mená magnátov, ktorí sedia v direktóriách rozličných peňažných ústavov a podnikov. „No toto je len illustrácia a nie nápad na tých ctihodných pánov. Ale ak boj proti pohnuteľnému kapitálu ďalej pôjde, tak peňažné ústavy len vyvinú toľko repressálie, že vytvoria zo svojich dierektorátov aspoň agrárne zámery? Neveríme. Aspoň pri najnovšej politickej móde nie. Teraz je móda okurovať aristokraciu, vsádzať ju do úradov a na miesta správnych radcov. Stredná trieda utiahne sa alebo zmizla, nevedno, kde je. A peňažníci sú najbojazliv jší. Od tých očakávať reakciu proti najnovšej móde, je nemožnosť. Ak nezobudí sa stredná trieda, makové mlieko íeudalismu a ultramonismu uspí celý národ. Krajina táto bude majetkom veľkých pánov a vysokého kňazstva.“ že zabehoval aj do susednej dediny, kde bývala Belka Lieskových. „Neráča vedeť, či aj Slávydcéra prijde?“ zpytuje sa Linka Trnková pani farárky Kalužinskej. „A kto že to nosí také pekné meno?“ hovorí prekvapená pani farárka. K jej cti musím vyznať, že vedela tiež národne cítiť, bárs aj nepatrila k tým prepiatym, ale len k miernym Slovenkám, ako hovorievala. „Nuž nevedia? Ved to Belu Lieskovú tak prezývajú. Ved že ona akúsi „Slávy Dcéru“ čítava. Nedávno tam bol môj bratranec, kadét Volšány, nuž práve tú knižku čítala.“ „Ešte čo! To musí byť hlúpa husi“ povie pani Malá, vdova po polesnom. „Któ len kedy slýchal, ked uhorská móda panuje a honi ruha sa nosí, aby niekto ešte slovensky čítal! Môže si radšej vziať Klassikerov, z tých sa človek aspoň bilduje. Ved po slovensky sa to ani tak dobre nečíta! Nieto takých nóbl Ausdrúkov.“ „Veru to Bele bude škodiť tá slovenčina. No bude ju mať jej matka na svedomí. Veď že ešte v revolúcii, ked bola malé dievčatko, dobrovoľníkom panslavské pesničky spievala, čo ju mať naučila. To snáď viete, že jej rodičov aj zavreť mali za to, že pri dobrovoľníkoch držali a že jej mať až do blízkeho mesta išla, aby Hurbana rečniť počula.“ Takto vykladá stará Krúpová, bývalá polgármešterka. „Veru ona Hurbanovi k vôli ta nešla, ele mala tam starú známosť, totiž jednoho vodcu dobrovoľníkov, ktorý jej vraj ešte ako levočský študent, ked tam aj ona na nemčine bola, veršíky a pesničky písaval a za ňou chodil,“ dotvrďznje pani Matejková. „Ale, mama, kto vie, či je to pravda; ved si ty