Národnie Noviny, júl-september 1884 (XV/76-115)
1884-09-11 / nr. 107
Vychodia y utorok, štvrtok a v sobotu večer. Predplatná cena pre Rakúsko-Uhorsko na celý rok............... 12 zl. na pol roka................ 6 zl. na štvrť roka.............. 3 zl. Redakcia, administrácia a eipedioia v Tuurö. !— ■*v. \Xar*tine. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Jiefrankované listy sa neprijímajú. Jedu .tlivé čísla predávajú • po 7 kr. Ročník XY. Štvrtok, 11. septembra 1884. Číslo 10T. Čo je pravda? Zase hádžu, mecú panslavismom, ako zlým duchom posadli, človek nazdal by sa tu i tu, že vari predsa už ochladli a že daktoré nevinné, slušné, zákonom oprávnené žiadosti, ked aj výslovne neodobria, aspoň mlčaním pominú. Ale jích zúrivosť nemá konca kraja. Udalosti na poslednom evanjelickom dištriktuálnom konvente v Prešporku tak rozpálily našich protivníkov, že svoju nenávisť nijako utlumiť nemohli. A čože sa vlastne stalo? Daktoré senioráty, medzi nimi aj turčiansky, predniesly žiadosť, aby na ev. gymnasiach slovenská reč vyhlásená bola pre slovenských žiakov za predmet povinovatý. Aká opovážlivosť žiadať dačo takého v Uhorsku, na tejto aj krvou našich slovenských otcov posvätenej pôde! Slovenských žiakov v slovenskej reči vzdelávať: strašný panslavismus! Keby to, ked aj zúrivé, ale predsa celkom vážne neprednášali, ani by človek neveril, že žijeme v Europe na sklonku devätnásteho storočia. Ale aj sprosté je to zúrenie! „Egyetértés“ zpytuje sa drzým čelom, že ktorá je to tá slovenská spisovná reč, čo chceli by sme, aby sa mládež naša v nej vzdelávala? či je to hrubá ignorancia a či hlúpy vtip, v každom prípade máme na tú otázku svoje hlboké opovrženie. Ctený čitateľ nám uzná, žeby to bolo z našej strany strašným ponížením, keby sme sa tu chceli seriózne zaoberať s touto otázkou. A naši chauvinisti našli v tomto zúrení ešte aj spojencov v cislajtánskom časopisectve ústaváckom. „Neue freie Presse,“ ktorá tak hlučne štrngáva šabľou liberalismu, vo svojej ústavácko-reakcionárskej zášti štve Madarov proti Slovákom: že hľa Slováci zase dvíhajú hlavy a toho príčinou že sú české agitácie. Toto osočovanie z jednej i druhej strany je tak blbé, že na prvý pohľad badať, kam cieli tento cesnakový nápad. Dobre poznamenávajú „Nár. Listy“ : „To j sou ti liberálové, kterí rozuméjí svobodé tak, že má být pouze jejich privilejem. To jsou ti humanisté, kterí pro žaloby jiných nemaj í sluchu, pro jejich bolesti citu, kterí pro vlastní némecký prospéchárský nos nevidí v severníeh Uhrách trímillionový národ, jenž má svűj jazyk, svou poesii a píseň, své tradice, svűj vlastní spusob myšlení a cíténí, svou lásku k rodné pude a kterýž marné dovolává se u svého maďarského spoluobčana práva a spravedlnosti. — To vše takový némecký prospéchár nevidí, neslyší, necíti. Cíti jediné závisí, že nemôže to činiti v Predlitavsku, co činí Madar v Uhrách, a védőm jsa sobé své slabosti, lichotí se k sil néjšímu Madaru, konaje mu dobrovolné služby udavače“ . . . „Pokrok“ zase zavracia ústaváckeho trubača nasledovne: „Ďaleko to došlo s tou velkou stranou némecko-nacionalní, musí-li bráti útočišté k nekalým deounciacím, aby presvédčila Madary o své péči o jejich bezpečnosť, jakož i o nebezpečenství, které Madarôm hrozí se strany české. Hlavní orgán této strany, „N. fr. Pr.“, vytáhl opét strašidlo panslavismu, který prý ohrožuje ríši svatoštépanskou a j ej ž prý Čechové úsilovné péstují. Netreba ani podotýkali, že podezí’íváni Čechô jest pouhou smyšlenkou a české studentstvo že nepéstuje agitace panslavistické. Jaký zločin ostatné spočívá v uevinném návrhu, aby se nékolika slováckým žákôm na nékterých stredních školách prednášel materský jazyk, nelze veru pochopiti. Némci, Vlaši, Maďari, Rumuni, každý má právo péstovati materský svuj jazyk, jen Slovanôm se toto právo upírá a prípadné snahy rozkí’ikují se hned za velezradu, za panslavismus. Což nejsou Slováci príslušníky uherského štátu? Neplatí pro né štátni základní zákony?“ Zrejmé je, že Nemcom ide o popudenie Madarov proti terajšej cislajtánskej politike, ktorá ako tak dopraje kus rozvoju našim slovanským bratom. Že u Nemcov neradno hľadať pravdu, to dávno už hlásali naši slávni predkovia. Spojenstvo našich chauvinistov s ústavákmi v tejto otázke má jeden cieľ: dualistické samopanstvo a ubitie každej snahy po svobode. Žiadosť naša, aby mládež slovenská vycvičila a vzdelala sa v reči národa, na jehož blahu má jednúc v jeho lone pracovať, je i u jedných i u druhých priestupok proti vlasti. A my predsa od tejto zákqpom oprávnenej žiadosti neupustíme nikdy a* nikomu k vôli. Naopak návrh slovenských seniorátov považujeme za príliš mierny, miernejší, nežli sú koncessie, ktoré dáva nám sám 44 z. čl. z r. 1868, v smysle ktorého mala by vláda na našich stranách aj slovenské stredné školy zakladať a na týchto pre všetkých študujúcich slovenskú reč povinovatý predmet ustanoviť. My prísne držíme sa tohto ustanovenia zákona. tajú Že maďarskí chauvinisti ničoho nenamieproti samému uzavretiu preddunajského dištriktu, to je celkom prirodzené. V smysle toho uzavretia dáva sa študujúcim mladíkom úplne na vôľu, či chcú sa slovenskú reč učiť a či nie. S takýmto uzavretím ale my naskrze súhlasiť nemôžeme, lebo nielen že prieči sa ono nášmu stanovisku, ale že zrovná zadáva zákonom nám zaručené právo. Taká opportunita nezmestí sa do rámca slovenskej politiky. A čo vlastne s takým uzavretím? Iste málo nájde sa tých mladíkov, čo vzali by si prípadne slovenskú reč za povinovatý predmet, už preto, že mládež vôbec pri návale iných predmetov nerada si u val uje ťarchy, ktoré nemusí, a ešte menej vtedy, ked vidí, žeby práve pre takú svoju ochotu bola na všetky strany osočovaná, prenasledovaná. Naším domnením nemá teda uzavretie dištriktu zhola žiadneho praktického významu, odhliadnuc od toho, že si ho generálny konvent aj tak neosvojí, o čom vari nikto nepochybuje. Naši chauvinisti majú teda dosť príčin byť spokojnými; naša ústupčivosť je jim úplne po vôli. A ved oni už ani netaja svoje ciele. Nie, nejedná sa jim tu o politické tendencie, ktoré čelily by k akémukoľvek naštrbeniu jednoty vlasti, oni dobre vedia, že také veci sú Slovákom neznáme a že naše snahy sú čisto kulturalné, ale oni z úplne sebeckých, ale aj zpiätočníckych motívov práve na kultúrnom poli nechcú nám popriať oddychu ani rozkvetu. A my sami kladieme si siete! Nuž to je pravda, ktorú my stále hlásame, že naši chauvinisti považujú za panslavismus každé písané slovo slovenské, ktoré pozdvihujeme za blaho nášho ľudu, ba že nebezpečnou je pre nich sama existencia naša tu v tejto našej dedovizni; ale pravdou je aj to, že my sami ustupujeme ešte aj z tolio poľa, ktoré vymeral nám zákon! Politický prehľad. ------10. septembra. Car Alexander III. je vo Varšave. V pondeluk o poldesiatej predpoludním došiel z Viľna na varšavské nádražie s carevnou a carevičom. Z ministrov v sprievode cárskom sú Tolstoj, Voroncov-Daškov a Vannovský; Giers len pozdejšie dôjde, a síce rovno do Skierniewíc. Na nádraží vítaly jich s chlebom a solou vrchnosti a veliká deputácia varšavského obyvateľstva, záležajúca z poľských veľmožov a ruských kupcov. Deputácia dám, na čele s manželkou gene - rálneho gubernátora Guľku, podala carevne bájčne krásnu kytku z bielych ruží. Ešte i židovské a iné podobné zprávy, restydate blúzniace o nihilistoch a velikom strachu cárovom, oslepené veľkoleposťou uvítania, uznávajú v pozabudnutí, že cárski manželia veľmi dobre, veľmi veselo vyzerajú. Po pozdrave prítomných a po prezretí čestnej stotiny nasledoval vjazd do mesta. Na celej dlhej ceste od nádražia po zámok Lazienki zástupy obyvateľstva tvorily dvojrad a volanie „hurrá“ naplňovalo povetrie na široko-ďaleko, s ozvenami, oduševňujúcimi i tam, odkiaľ nedovidelo oko. Cárski manželia v otvorenom koči, bez vojenského sprievodu šli najprv do pravoslávneho kathedrálneho chrámu. Odtiaľto na zpiatočnej ceste do Lazienok cárski manželia pred katolíckym kostolom vystúpili z koča, duchovenstvo, očakávajúce jich pred dvermi, podalo jim monštranciu, ktorú car i carevna bozkali. Pred 12. hodinou na makotovskom poli začala sa prehliadka vojska. Car mal tu pred sebou 80.000 mužov svojej armády! Samo defilovanie vojska pred cárom, ačpráve sbory v bataillonoch vystúpily a v dlhých radoch šly behom, kavalleria galoppom, často v karriére, trvalo celé dve hodiny. Cárski manželia večer navštívili poľské divadlo. Mesto bolo nádherne ozdobené, večer veľkolepe osvetlené. Na bál u generálneho gubernátora Gurku pozvali vyše 800 osôb, medzi nimi mnohých z inešťanského stavu. * * ■* Cisárskej schôdzky deň i miesto drží sa v tajnosti. Z Viedne sdeľujú, že v tešínskom zámku, ktorý je majetkom arcikniežaťa Albrechta, s veľkým kvapom konajú sa opravy a do izieb dávajú nové náradie. Z tejto okolnosti Tešín prišiel tiež do kombinácie ako miesto cisárskej schôdzky. A poznove idú chýry, že s cisármi pôjdu i ministri zahraničných diel. Taktiež z Viedne oznamujú: „O ceste Giersovej telegraf už doniesol zprávu, a vešť „Nordd. Alig. Ztgu“, že Bismarck okolo 15. sept. príde do Berlína, zrejme ukazuje, že kancellár pripojí sa k svojmu cisárskemu pánovi na ceste na rusko - rakúsku hranicu. Prítomnosť ministrov pri schôdzke cisárov dodá tejto na každý spôsob zvláštnu váhu.“ „Schlesische Ztg“., súdiac z toho, že cisár Franc-Jozef so svojím hosťom Milanom do 18. sept. bude chodiť po manévroch a 17. sept. bude zas prítomný pri otváraní arlbergskej železnice, hovorí, že schôdzka jeho s carom Ale-