Národnie Noviny, júl-september 1890 (XXI/78-114)
1890-09-11 / nr. 106
Vychodia tri razy do týždňa. Predplatná cena pre Uhorsko a Rakúgko na celý rok................ 12 zl. aa pol roka............... 6 zl. na štvrt roka.............. 3 zl. do cudzozemska na celý rok................ 15 zl. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovatelov. Jíefrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 8 kr. ■H-Ľ-J.J!"« 1!_- .". .' ÜJJ ■...]_' —. -■l'JIÜ ügLÜ-g«.1»!111-'■■■. ■! ■!■-■■-■_■ ÜJ ■ 1. ■■ .................111 ■ " JKed^ľkel», »dLnxJLMLlint;nr^el2^ a esipedlel^ *w" 'liľiurc. fü UMCa-artbJljml«* Ročník XXI. Štvrtok, 11. septembra 1890. číslo 106. Pre dobrú vec trpíme a všetko trpí s nami.*) (Dokončenie.) Čo previnil slovenský katolík oproti cirkvi katolíckej, že chová sa proti nemu jako macocha? Najvyššia hlava cirkve vie o všetkých celého šíreho sveta národoch a národíkoch, vo všetkých kútoch sveta sú missionári, a síce missionári, ktorí v Ríme pripravovaní boli, naplnení láskou k onomu národu, ku ktorému majú ísť, láskou k reči jeho, uznanlivosťou a úctou ku zvykom jeho; o všetkých národoch referuje sa do Ríma i mimo Ríma, vyzývajúc ku spoluútrpnosti ku podpore pre jích potreby, len jedon jediný národ jesto na šírom svete, a to je národ náš slovenský, o ktorom nesmie sa písať, nie referovať, ktorý sám o sebe nesmie vydať svedectvo pred sv. Otcom, nesmie vyjaviť city detinskej lásky, úcty a oddanosti k nemu v reči svojej, ale musí ešte aj tam volať pod pokutou „íljem.° Sv. Otec nemôže vedeť, že má verné ovečky i v slovenskom národe, naše vyslanstvo nekdajšie istotne zabudnuté, lebo ináč neboli by smeli páni biskupi zakázať, aby sa títo neozvali vo svojej mluve. Nesmeli mať kázeň slovenskú. Slováci museli tam repräsentovať Madarov a a nie katolíkov. Hanbili sa páni biskupi za nich ? Nehanbili sa, ba áno, očití svedkovia opisujú a vychvaľujú jích bohabojnosť a poriadok. Teda hanbili sa len za jeho reč. Nehanbili sa za neho jako za katolíka, ani jako za človeka, ale hanbili sa jako za Slováka. A ked sám sv. Peter vykladá (Skutky ap. 10, 28.) o všetkých národoch to videnie svoje; slová: „čo Boh očistil, ty nehovor, že to obecné“ (Skutky ap. 10, 15.) o kom platia, či nie tiež o národoch? A ked °) Upozorňujeme menovite velebné katolícke duchovenstvo na tento predmet. Nádejeme sa, že tento hlas nezostane osamotený. Konečne musí sa už o tom hovoriť úprimne, otvorene, a kto vie slovo povedať, nech nemlčí! Red. platí to o všetkých národoch, prečo len sám| národ slovenský má byť nečistým, že sa musí obliecť do rúcha madarónskeho, aby oči sv. Otca mohly s úľubou spočinúť na ňom? Či smie dalej nosiť meno „národ holubičí“ taký národ, ktorý sám sebe stane sa holubičiarom (krahulcom, čo holubov chytá a pustoší)? V tejto novej neprirodzenej vlastnosti jeho najväčšiu vinu má práve cirkev. Lebo bratia evanjelici žili a žijú pod tým istým tlakom podobne neprirodzenej štátnej správy, pod tým istým podnebím a sú kosť z kosti našej, krv z krve našej, čomu teda možno pripísať ten nevysloviteľný rozdiel medzi jích ľudom a ľudom naším, jestli nie tomu, v čom jedine delíme sa, jích ústroju cirkevnému? V ohľade hmotného a duševného pozdvihnutia, mutatis mutandis, právom môžme povedať o cirkvi katolíckej slovami sv. Ambrosa biskupa: „Nihil dederat populo Judaeorum, unde poterat melior fieri? ut quid ab eo, qui nihil recepit, exigitur?“ (Lib. 8. in Lucám.) Do nedávna (a to od storočí a storočí!) latinčina v administrácii, latinčina v cirkvi; teraz madarčina v administrácii, ba i v súdobníctve, maďarčina v cirkvi, ba ešte aj v rodine, v rodinnom kútiku. Kňazov v čas birmovky, v čas dákej návštevy alebo shromaždenia nepočuje ľud náš hovoriť slovensky, ale maďarsky; pán biskup práve ani nevie slovensky, a keď chce dáku mondóku povedať ľudu, musia mu vybrať dvochtroch, ktorí vraj vedia po maďarsky. Nenie to satyra na birmovku? Naši ľudkovia, ktorí vedia azda po maďarsky povedať „hit grajcár“, majú rozumeť maďarskej mondóké, a jestli predsa rozumejú, svobodno potom taký ľud pomenovať hlúpym, keď on rozumie materinskú reč biskupovu, biskup ale nerozumie materinskú reč svojho veriaceho ľudu?! Nadto ešte, teraz zvestujú mu slovo Božie i v kostoloch po maďarsky; útiunké dietky, * V ktoré pri prvom prijímaní v šiestom roku majú vedeť aspoň len toľko, ako sv. Augustin a sv. Alfonz Maria Liguori: tieto moria maďarským otčenášom, maďarským katechismom, maďarským dičírtešíkom. Ako nemá potom zaostať duchom to dieťa, ktoré voľky-nevoľky musí vkročiť do tej mučiarne, ktorá volá sa školou, tak hlúpe a nevedomé, že nesmie vedeť, ako volá sa jeho dedina, ba jako volá sa ono samé, kým mu to nepovie učiteľ; že nevie sa pokloniť, prežehnať, modliť, kým nenaučí sa toto všetko po maďarsky ! Jako potom nemá málo preukázať ten slovenský učiteľ, keď dostane do školy dietky, ktoré nie len nič nesmú vedeť z domu, ale ktorým najprv musí podrezať jazyk, aby naučily sa tliapať pár nesrozumiteľných slov, jako sojka a škorec?! Len čo previnil tak velikého ten dobrý, schopný, krásny ľud slovenský proti cirkvi, že stala sa mu takou tvrdou a neciteľnou macochou, ktorá nie len že nehladí uľaviť ťarchy navalené naň od štátu (Na pr. ani len proti „óvodám“ nemajú pp. biskupi slova!!), ale ešte ako nový cirkevný „pôtlik“ pridáva maďarčenie tam, kde to ani štát neopovážil sa navaľovať? Len či to ten slovenský národ bude dlho trpeť takéto nevoľné a nezaslúžené rozmnožovanie svojej potupy ? Miesto čo by bo mala dvíhať v každom možnom ohľade, ešte ho ubíja, utláča, ba úplne vyzlieka a nivočí! Jestli naši páni hodnostári duchovní natoľko cúfajú, ukrývajúc sa za „ducha času“, „prúd času“, vlastne ale za proletariát, aby jim nevybili obloky: vtedy nech pamätajú, že záminka a zásterka a výhovorka možná je aj na druhej strane, a že stvoria proletariát aj na druhej strane, čo je viac, keď jim nadajú do panslávov, či do uekresťanov a nebiskupov?! Slovenský katolík, ktorý ukázal v Amerike, že vie byť aj katolíkom, aj človekom, aj národovcom, nebude dlho trpeť krivdu do neba volajúcu. Otec nech mu je otcom, matka nech mu je matkou, lebo BESEDNICA. Povesť o tom, jako povadil sa m Ivanovič s Ivanom Xikiťorovičom. Od N. V. Gogoľa. Hlava IV. O tom, čo sa stalo v zasedacej sieni mirgorodského okresného súdu. Cudné mesto ten Mirgorodl Jakých v ňom nenájdete stavaní! I pod slameným, i pod trstinovým, ba i dreveným krovom! Na pravo ulica, na ľavo ulica, všade utešený plot; po ňom ťahá sa chmeľ, na ňom visia hrnce, zpoza neho slnečnica ukazuje svoju slncovitú hlavu, červenie sa mak, vykukujú dúže tekvice. Radosť! Plot je ovešaný zavše predmetmi, ktoré ho robia ešte malebnejším: bud roztiahnutou plachtou, alebo košeľou, alebo šarovarami. V Mirgorode niet ani zlodejstva, ani zboja, a preto každý vešia na plot, čo mu na um side. Ked budete dochádzať na rýnok, iste na čas postojíte pokochať sa tým pohľadom: na ňom nachodí sa kaluž, obdivuhodná kaluž I jedinká, jakú sa vám nadarilo kedy videt! Zaujíma skoro celý rýnok. Utešená kaluž! Domy a domky, čo zďaleka môžte mat za kopy sena, tiež ju obstaly do okola a obdivujú jej krásotu. súd. No ja som tej mienky, že niet domu nad okresný Či je dubový, či brezový, do toho ma nič, ale na ňom, ctení páni, jest osem oblôčkov! osem oblo čkov radom, rovno na rýnok a na to vodové priestranstvo, o ktorom som práve hovoril a ktoré kapitán mesta nazýva jazerom! Jediný tento ozdobený je barvou granitovou, všetky ostatné domy v Mirgorede sú jednoducho vybielené. Dach je celý drevený a bol by tiež okrášlený červenou barvou, keby kan čelisti na to prichystaný olej neboli strovili, pripraviac si ho s cesnakom, čo sa stalo jakoby náročky v čas pôstny; a dach zostal nezafarbený. Na rýnok vedú schodíky, po ktorých často behajú kury, poneváč na nich sú vždy porozsýpané krúpy, alebo čo iné na jedenie, čo ostatne nerobí sa schválne, ale len z neopatrnosti stránok. Dom delí sa na dve polovice: v jednej zasedacia siena, v druhej arešty. V tej polovici, kde je zasedacia sieň, nachádzajú sa dve izby čisté, vybielené: jedna predná pre stránky, v druhej stôl, prikrášlený černidlovými machuľami; na stole zrkadlo; štyri dubové stoličky s vysokými operadlami; popri stenách truhly, okúvané železom, v ktorých prechovávajú sa hrby okresných klebiet a ničomností. Na jednej z týchto truhiel stála vtedy čižma, vyleštená šuviksom. Zasadnutie začalo sa ešte z rána. Sudca, dosť plný človek, ačkoľvek čosi tenší od Ivana Nikiforoviča, s dobrou tvárou, v zamastenom župane, s fajkou a šialkou čaju, shováral sa s podsudcom. Sudcove gamby ležaly pod samým nosom, preto mu nos mohol šnupať vrchnú gambu, koľko mu duša ráčila. Táto gamba slúžila mu miesto tabierky, nakoľko tabak adressovaný do nosa, skoro vždy sial sa na ňu. Sudca tedy shováral sa s podsudcom. Bosá dievka držala po strane tácňu so šialkami. Na konci stola čítal sekretár súdny výrok, ale takým, uspávajúcim hlasom, že sám obžalovaný by zadriemal, keby to počúval. Sudca by to bez všetkej pochyby spravil samý prvý, keby nezapriadal medzitým zanímavý rozhovor. „Ja náročky hľadel som vyzkúmať“, hovoril, chlipkajúc čaj už z vychladnutej šialky: „jakým spôsobom sa to deje, že dobre spievajú. Ja som mal znamenitého drozda pred dvoma rok i. A čo ? Hned zpastorčel vonkoncom, začal spieval, Boh vie čo: čím dial horšie, horšie; začal chrčať, chripeť, len ho vyhodiť. A to taká pletka! Fortieľ je tento: pod hrdielkom spraví sa mechúrik, menší od hraška. Ten mechúrik treba ihličkou preklať. To ma naučil Zachar Prokofevič a ak chcete, dopodrobna vám vyrozprávam, jakým to bolo spôsobom: priveziem sa ja k nemu . . .“ „Rozkážete, Demian Demianovič, čítať druhé?“ pretrhol ho sekretár v reči, už pred niekoľkými minútami skončiac čítanie. „Ale ste už prečítali? Pomyslite si, jako chytro ! Ani som nič nepočul! A kde že je to? Dajte ho sem, čo ho podpíšem, Óo tam ešte máte?“ „Záležitosť kozáka Aokiťka o ukradnutej krave.“ „Dobre, čítajte! Hej, tedy, priveziem sa ja k nemu. Ešte vám môžem dopodrobna vyrozprávať, jako ma častoval. K vodke dali sušený chrbát jesetra, nevídaný ! Veru nie náš jeseter, ktorým“ (pri tom sudca mľaskol jazykom a usmial sa, pri čom mu nos pošnupal zo svojej obvyklej tabatierky)... „ktorým častuje náš mirgorodský sklep. Sledy som nejedol, nakoľko jako sami viete, od nich má záha pečie okolo