Národnie Noviny, január-marec 1891 (XXII/1-37)

1891-03-26 / nr. 36

totiž knihu, obsahujúcu úplnú históriu parížskej sve­tovej výstavky z roku 1889. V smysle žiadosti, pre­javenej deputáciou, ktorá oddávala Carnotovi knihu, on ustanovil poslať ju na výstavku do Moskvy. Počet umeleckých diel, obrazov a štatuí, určených na vý- Btavku, obnáša už sedem sto. V spojení s udalosťou, ktorú zapríčinila návšteva cisárovny Viktórie v Paríži, francúzski umelci považujú svoju účasť na moskov­skej výstavke za patriotickú vec. Medzi vystavitelmi budú i ärárne fabriky fran­cúzske so svojimi najlepšími produktmi sevrského porcelánu a povestnými gobelinami. Do Moskvy už došli z Paríža traja colní úradníci, ktorí spolu s ru­skými povedú dozor nad vystavenými predmetmi. Domáce zprávy. Akcia proti návrhu zákona o reforme admini­strácie vedie sa dalej. Teraz vyšla v Pešti nová bro­žúra, ktorej pôvodca dopodrobna kritisuje návrh. Vláda vymenuje všetkých úradníkov, v jej rukách bude sústrednená všetka moc a tým je autonómia stolíc úplne pochovaná. Aby prechmaty vlády mohly byť zmarené, k tomu je tu už len moc parlamentu. Ale ten parlament musí byť taký, aby bol skutočným výplyvom vôle ľudu a to je len tak možné, ked pre­vedie sa parlamentárna reforma na základe všeobec ného práva hlasovania. Aj v stoliciach sa hýbe. V Lučenci uzavrela „liberálna“ strana vyzvať grófa Szapáryho, aby svoj návrh zákona nazpät vzal. A hovorili za to aj vy­slanci gr. Gyiirky a Zoltán Török. V tej istej zále žitosti svolané je na 6. apríla shromaždenie voličov. A dňa 30. t. m. bude o tom „porada Iudu“ v Pešti. Aj dolno - albanská stolica pošle na snem petíciu proti soštátneniu administrácie. Medzitým tak sa zdá, že celá táto akcia nebude mať na výsledok žiadueho vplyvu, kedže nielen ohromná väčšina vládnej strany, ale aj mierna opposicia je v principe za predložený návrh, vyjmúc žeby sa snád srazily pri podrobnej debatte, ačkolvek vláda sotvy bude nástojiť na nezmenenom prijatí vládDej pred­lohy. Y otázke pripojenia Medzimuria k Uhorsku aj v cirkevnom ohlade bola v Pešti deputácia zalanskej stolice. Ministri Szapáry a Csáky ujistili deputáciu, že bezpochyby už zanedlho vyhoveno bude pred­nesenej žiadosti.___________ Z Cislajtánie. Budúci rajchsrát bude sostavený takto: 36 mlado­­českých vyslancov, 2 Staročesi (ak totižto nevzdajú sa mandátu), 18 konservatívnych veľkostatkárov z Čiech, 11 Moravanov, 57 Poliakov, 8 haličských Bu­šov (sami volajú sa Businmi, čo charakterisuje ich politický smer), 60 členov klubu Hohenwartovbo (Slovinci, Srbi a Horváti, nemeckí konservativ«, ru­munskí autonomisti, konservativ^ Italiani), 5 veľko­statkárov „strany strednej“, 110 členov „spojenej nemeckej ľavice“, 20 nemeckých nacionálov, 10 čle­nov klubu gr. Coroniniho, 10 antisemitov, 6 rôznych. Ako z tohto vidno, pomer slovanských a neme­ckých vyslancov naskrze nezodpovedá počtu obýva-teľstva oboch národností. Treba to pripísať nanajvýš nespravodlivému volebnému poriadku z časov Schmer­­lingovských. Slovanov je v Cislajtánii 60 procentov a majú vyslancov len 39 procentov, Nemcov žije tam 36 procentov a majú 50 procentov vyslancov, Ru­­munov je 0-88 proc. a majú l1/, proc. zástupcov, Italov je 3 proc. a sú zastúpení 372 procentami. Toká je tu pravda pre Slovanov. Títo mali by mat 210 vyslancov a majú len 136, Nemci majú 177 a malí by mať len 129. Gróf Taaífe vyjednáva ďalej s vodcami strán cieľom utvorenia väčšiny. Nemci radi by ísť s Po­liakmi a na žiaden prípad s Hohenwartom, no zdá sa, že Poliaci už sa rozhodli, že pôjdu s grófom Taaffem. Pri tom všetkom ťažko to pôjde s ton väčšinou bez Mladočechov. Viedenský dopisovateľ „Nár. Listov“ píše o tom: „Dľa dnešného stavu si tuácie zdá sa, že títo (Mladočesi) budú mat veľmi dôležité postavenie. Budú jazýčkom na váhe pravice a lavice. Budú pri tom môcť zachovať vernosť k svo­jim zásadám a dobyť víťazstvo tým predlohám, ktoré najviac vyhovujú ich zásadám a priviesť do menšiny tie, ktoré im zrovná odporujú. Od mladočeských hlasov bude dľa všetkého záviseť väčšina už pri adressnej debatte. Pri rozpočte bude mat vláda bez pochyby výhodné postavenie, že v zásade nezavrhne ho žiadna strana. Dôvere a nedôvere k vláde dajú strany výraz až pri hlasovaní o disposičnom fonde.“ „Hlas Národa“ dozvedá sa z Viedne, že snaha vlády ta smeruje, aby vedľa „spojenej nemeckej ľa­vice“ a poľského klubu utvorila sa tretia silná strana pod menom klubu Hohenwartovbo. S týmito troma stranami ustálil by sa parlamentárny programm práce výlučne v hospodárskom ohľade. Národnostné a po­litické otázky boly by zo spoločného programúm vy­lúčené, tak žeby v týchto otázkach tie tri kluby malý úplne svobodnú tuku. Prehľad časopisov. Uislajtánske vofby a Uhorsko. „Výsledok volieb — píše „Budapesti Hirlap“ — nás interessuje nie preto, že vo vnútornej politike rakúskej znamená reakciu: to je vnútorná vec Austrie, tá netýka sa nás. Ten výsledok nás interessuje preto, že proble­matická väčšina Taaffeovej vlády záleží z koalície deviatich rozličných národnostných záujmov, ktorým za dosť urobiť vláda bude povinná a tak jej politika bude záležať z vyjednania výhod pre „krajiny a krá­ľovstvá, zastúpené v ríšskej rade“, z oslabenia sväz­­kov ríšskej jednoty, z upevnenia provincionálnych autonomistických snáh. A to je predsa föderalismus. Nemýľme sa. Odkedy nemecký vodcovský element v Austrii ztratil vládu, Austria len formálne zostala jednotným štátom: rakúske územie v podstate je rozkúskované. Cisárska vláda a ríšska rada sú ešte inštrumentami jednotného štátu, no na tieto rozhodný vliv majú provinciálne záujmy a požiadavky, ktoré dostaly sa nad ríšsku ideu a ktoré v kluboch majú závažie. Väčšina už v poslednom rajchsráte záležala na rady. Pravdepodobne vyrvalo mnohých, veľká tlupa shromaždila sa okolo dvúch bataillonov. BESEDNICA. Vojna i mir. Epos Lva Nikolajeviča Tolstého. Časť tretia. XI. Ako to už býva vo vojnách, Andrej Bolkonský, silno želajúc brať dielnu účasť vo veľkej hre — zo stal so svojím plukom v reserve. Ale táto reserva, nečinná, ničím brániť sa nemohúca, stála počas bitky v silnom ohni, lebo nepriateľské delá o druhej po­poludní zabily z nej 200 mužov. Tu v tej nečinnosti, bezbrannosti — s povinnosťou len stáť ticho a čakať — ukazuje sa zase tá vysoká, tichá, strachu neznajúca zmužilosť ruského vojska, jedine ruskému vojsku vlastná. Zmužilosť ukazujú aj iné národy, tu pohy­bom a silnými zvratmi, oduševnením opojenú, udržo­vanú. Ale zmužilosť pluku Andrejovho stojí pred nami, ako oceľová štátua, mŕtva matériou, ale živá svojimi formami, svojou nepokornou dušou. Opis tohoto státia pod guľami sto diel, vrhajúcich na pluk svoje gule, patrí k najväčším literárnym pamätníkom ruskej vojennej slávy. Pred ním blednú i diela Su vorova v Alpách. Jestli Busko bude mat takých Andrejov a také pluky, tedy varujem každého pred veľkou vojnou s Ruskom. Udre projektil do strojno stojacich radov. An­drejovi pobehol nevoíný chlad po chrbte. On pozrel „Pane adjutant“, zakričal Andrej, „rozkážte, aby sa neshromažďovali.“ chádzal ku Andrejovi. Adjutant vyplnil príkaz, pri­S druhej strany prijechal koňmo veliteľ bataillona. „Pozor!“ bolo počuť krik vojaka, a ako ptáčik, čvirikajúci v bystrom lete, v dvoch krokoch od An­dreja, podľa koňa veliteľa bataillona, nehlasno udrela sa o zem granáta. Kôň majorov, neopytujúc sa, či pekne, či nepekne bolo ukazovať strach, fŕkol a od­skočil na bok. „Ľahnite 1“ bolo počuť hlas adjutanta, priľahnú­­ceho k zemi. Kňaz Andrej stál v nerozhodnosti. Granáta, ako vlk, dymiac sa, vrtela sa medzi nim a ležiacim adjutantom. „Vari je to smrť“, pomyslel kňaz Andrej, s no­vým závistným pohľadom hladiac na trávu i dym granáty, vrtiacej sa, ako detský vlk. „Ja nemôžem, nechcem zomreť, milujem život, milujem tú trávu, zem, vozduch.“ On to myslel, a spolu s tým vedel, že sa naňho dívajú. „Hanba, pane oficier“, riekol adjutantovi, „aký —“ on nedohovoril. V tom okamihu bolo počuť výstrel, piskot črepov, ako rozbitého skla, dusivý zápach praehu, a kňaz Andrej odhodený bol na bok, i podňav na hor ruky, padol na hruď. Andreja smrteľne rane­ného prenesú na preväzný punkt. A tu stane sa neča­kané stretnutie. Andrej pozná pod nožom operujúcich lekárov svojho najväčšieho vraha — Anatola Kura­z konfederácie rôznych národností, v novom ešte prí­­krejšie, ešte určitejšie bude sa požadovať, aby zá­­vážie vládnej politiky pomimo idei ríšskej jednoty bolo preložené do provincií. Bakúska vláda opiera sa na konfederáciu národností, jej politika môže byť len föderatívna. Tento vývin iste zblízka týka sa štátoprávneho dohovoru, jestvujúceho medzi Austriou a Uhorskom. Kým ideu jednotnej ríše Bakúšania len v svojich vnútorných dielach menia na drobné pe­niaze a formálne, trebárs už len slabo, zostáva ríšska vláda a zákonodarný sbor: dotiaľ Uhorsko nemá pri tom slova. My sme v parite oproti celej Austrii, svoje spoločné diela vybavujeme spoločne „s kraji­nami, zastúpenými v ríšskej rade“, nehladiac na to, ako zastúpené sú tie krajiny v tej rade. No kade­­náhle tie krajiny v inej forme postarajú sa o svoje zastupiteľvtvo a ríšskej rady, ktorá by ich spojovala, viac niet, — vtedy náš štátoprávny dohovor, uza­vretý cieľom vybavovania spoločných diel, roztrhá sa sám od seba, lebo vtedy Uhorsko má oproti sebe každú z konfederovaných krajín Austrie a svoju pa­ritu neuzná so žiadnou z nich. Vedľa Austrie, zá­­ležajúcej i formálne zo štátov konfôderovaných, Uhor­sko vezme na seba všetky attribúty samostatného a neodvislého štátu, medzi ním a konfôderovanými ra­kúskymi štátmi nebude iného sväzku, okrem spoloč­ného panujúceho domu: púba personálna únia.“ D o p i s y. Od nás. Vedeli sme, že naša ponížená prosba, ktorú sme v čísle 29 týchto novín Jeho Excellencii najdôstojnejšiemu pánu biskupovi spišskému podali, neostane bez všetkého povšimnutia. Dostali sme za­ručenú zprávu, z ktorej vynímame, že pán biskup hotový je pravdu pririecť veriacim slovenským. pán biskup, jako nástupca apoštolov, poslaných ká­A zať evanjelium všetkým národom, ani nemôže urobiť ináč. Keď kto, nuž pán biskup najlepšie vie, že bez známosti reči ľudu nikto nepoučí ten ľud, lebo Duch sv. nebude zázraky činiť, ked jich netreba. Nemec, jako na pr. veľkoveský pán kaplán, zdarné môže účinkovať u Nemcov, ale na kazateľnici slovenskej je Nemec už svojim vyslovovaním slovenčiny hoto­vým škandálom. Mohol by som tu napísať slovenskú vetu, v sebe krásnu, napomenutie k poslucháčom, dokončenie kázne, ktorá veta z úst kazateľa Nemca tak vypadla, jako rozpustilá reč, ktorú si len hulá­kajúci nestydatec dovolí medzi sebe rovnými. My sme presvedčení o tom, že pán biskup chce všetko urobiť, aby bolo dobre. Veď by to aj čudno vyzeralo, jako predseda „uhor. kraj. vzdelávacieho spolku slovenského“ pred verejnosťou môžo reprä­­sentovať zásadu: „Slováci môžu byt vzdelávaní len slovenskou rečou“, a v svojom biskupstve k vzdelá­vaniu Slovákov slovom Božím posielať Nemcov, ktorí nevedia po slovensky! Pán biskup teda chce, aby bolo dobre; ale tomu tušim nechce privoliť farský úrad veľkoveský. Do­kázať síce nemôže, že tá kázeň nebola taká, ale všetkými spôsoby, snáď i podpisami niektorých ve­riacich bude chceť dokázať, že tá kázeň bola dobrá, celkom dobrá, či inými slovmi, že bu­dúci kňazia ľudu slovenského nemusia vedeť reč ľudu, len tak, jako veľkoveský pán kaplán, keď tú kázeň kázal. No pán biskup nedá sa mýliť takými svedoctvami, ale zavolá k sebe pána kaplána a bude veriť tomu. Keď sa ho na jeho kňazskú česť spýta, či vie slovensky, povie mu sám, že nevie; — a na gina, zhubiteľa šťastia, svodcu, ktorého, pomstou bo­riac, hľadal po celom Rusku. V nešťastnom, vzdy­chajúcom, bezsilnom človeku, ktorému práve odrezali nohu, poznal Anatola Kuragina. Anatola držali na rukách a podávali mu vodu v poháre, ktorého kraje nemohol zachvátiť zapuchlými pernami. Andrej roz­­pomenul sa na Natašu a v duši jeho obživia nežnosť k nej. Kňaz Andrej pozrel na biedneho Kuragina, sviazaného s ním silou osudu, i počal ho ľutovať, ba milovať, „Kňaz Andrej nemohol sdržat sa, i za­plakal nežnými, zaľúbenými slzami nad ľuďmi, nad sebou, nad ich i nad svojimi zablúdeniami Útrpnosť, lásku k bratom, láska k tým, čo nás nenávidia, láska k vrahom, ktorú kázal nám Bob na zemi, ktorej mňa učila kňažna Maria a ktorú som nepochopoval; hľa, preto mi bolo ľúto života, hla, to mi ešte zostávalo, keby bol živý. Ale už je neskoro, ja to znám.“ Tak ruský junák, smrteľne ranený, premýšľa, heros poľa borodinského, ale ako premýšľa Napoleon, zdravý a pozdravovaný čo víťaz? „Strašný pohľad poľa, pokrytého mŕtvolami i ra­nenými, spojený s ťažkosťou hlavy a so zprávami o smrti 20 generálov, povedomie svojej slabosti — to všetko urobilo nečakaný dojem na Napoleona, ktorý predtým ľúbil pozerať zabitých a ranených, zkusujúc pri tom (ako on myslel) svoju duchovnú silu. V ten deň úžasný pohľad poľa premohol tú du­ševnú silu, v ktorej on videl svoju zásluhu a veľkosť. On spešno^ ujechal z poľa a vrátil sa k Ševardinskému kurhanu. Žltý, opuchlý, ťažký, s mútnymi očima sedel

Next