Národnie Noviny, január-marec 1891 (XXII/1-37)
1891-03-26 / nr. 36
I Vychodia tri razy do týždňa. Predplatná cena pre Uhorsko a Rakúsko na celý rok................ 12 zl. na pol roka................ 6 zl. na átvrt roka.............. 3 zl. do cudzozemska na celý rok................. 15 zl. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Nefrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 8 kr. ■Kťd iala «*1 la, x* ľ5 «s * x*. GCmarč. Ná v» MZairtlue. ____________ __________________________________ Ročník XXII. Štvrtok, 26. marca 1891. Číslo 36. Kultúra. Máme príčinu hovoriť, že mriavky chodia nám po chrbte, keď počujeme toto, ináč nevinné slovo. Mor, hlad, nemoce nepopáchaly toľko zla, vojny uedoniesly tolko nešťastia, čo všetko popáehalo sa pod rúškou veľmi moderného „kultúrou“ pokrsteného slova. Zvlášte my máme sa jej čo báť. Kolko ráz doviedli nás do spolku s ňou, vlastnou krvou, vlastným životom platili sme výkupné. Aby sme zostali na vlastnom smetisku, pripomeniem iba dvoje. Každému z nás žiaľ, ba až teskno u srdca, kecľ pripomenieme si krvavú tragédiu polabskú. Biele plemä polabské zhynulo tam pod maskou kultúry; organisovaný German má milliony padlých obetí na svedomí. Ticho žil tam krotký Slovan. Pracoval a vzýval svojich bohov v hájoch, pri ohniskách, čakal kým viera Spasiteľa neobrodí i jeho krstom a darom Ducha, no darmo. Pod rúškou krstu vrhnul sa naň Nemec. Krstil sekerou, mečom, ohňom, dymom. „Kultúra“ vykonala dielo svoje. Kam krst siahol, zasadené medzníky značily panstvo cudzích, otroctvo domácich. Kraje siného Polabia obrátily sa v púšť, zotročený, ubitý, roztrhaný národ zahynul. A Poliaci? Tento nešťastný národ má práve podobné osudy za podiel. Ten istý German má v diele svoje prsty, ovšem, že už „nekrstí,“ jako na Polabí. Časy sa minulý, inšie heslá a náličnice prišly do módy. V mene dobrodení, ktoré poskytuje vysoko vzdelaná nemecká reč, veda, umenie, priemysel, kupectvo a s tým spojená hrdosť vrhá sa na slabšieho Slovana, zaberá domy, lúky, polia, reč, ľudí, ponúka danajské dary otroctva, poníženia, slovom kultúrou reči chce previesť to isté dnes, čo kedysi previedol kultúrou náboženstva na Polabí. Boží, A Česi, Slovinci a Slezáci ? Takmer je div že sú tu. Mali s kultúrou prácu za celé storočia. A jako by na celý slaviansky západ bola siahla táto mura, i my zadúšame sa pod vplyvom tej istej kultúry. Pozrime na ňu z blízka. Sme zákonná najstaršia krev tejto otčiny. Platíme, dávame, plníme zákony, jako nikto iný a zo svobôd nemáme nič. V mene kultúry zobrali nám gymnásia, v mene dobrodenia, aby sme sa madarskej osvety účastnými stali, núťa naše deti do maďarských, na našich stranách protizákonne vystavených maďarských ústavov, do národných škôl iba z toho ohľadu, aby sa sedliak maďarsky naučil, vnútené je maďarské vynaučovanie, ba z toho ohľadu i 3-ročné naše deti chcú vohnať do „óvod“, ktorých dady vieme asi aké piesne budú učiť spievať náš podrost. V mene kultúry vystavený je princíp, že náš ľud je iba na to, aby platil a nie na to tvorí s druhými národami štát, aby ho tento chránil a poskytnul mu potom všetky podmienky kultúrneho vývinu a blahobytu. Ale dosť, sú to veci rad-radom známe. Máme sa však právo nazreť, kam nás táto kultúra priviedla ? Predovšetkým čo je s našou mlaďou? Je v nebezpečí, že zabudne, po čiej zemi chodí, čie povetrie dýcha, čí chlieb jie a v mene kultúry pácha sa na nej nevídaný, neslýchaný hriech, že keď chce do školy, tam nemá prístupu, kým dobrých šesť rokov vnímavého a vedám prajného života nezmárni na naučenie sa cudzej reči, čo rodený Maďar hravo pokračovať môže ďalej a s vrchu hľadeť na pot „rovnoprávneho“ Slováka. Co z toho nasleduje? Slovák je asi o šesť rokov plodného času ukrivdený, Slovák pri rovnakom učení nemôže sa rovnako vzdelať, lebo „kultúra“ šesť rokov obtrhala mu zo života, tak že tá „kultúra“ je pre nás istým stupňom duševného helotismu, otroctva. Rodičia, čo poviete na toM čo poviete na krivdu robenú vašim deťom, čo na ujmu, ktorú takáto kultúra plným náručím sype vášmu podrostu do klina? A my? Nám každému tá kultúra chodí za pätami a Boh nám svedkom, že kam stupí, tam tráva nerastie! V mene kultúry vynášajú nám súdy výroky v reči cudzej, v mene kultúry nerozumieme lichvacím pasom, v mene kultúry nerozumieme kázňam, nie pozemoknižným, pod i nadžupanským zprávam, nie slúžnym, nie exekútorovi, nie notárom, nie snemu. V mene kultúry hlupie svet, padajú obchody, miznú remeslá, v mene kultúry berú nám naše deti, v meue kultúry chcú Slovákov stenčiť, umenšiť, iba tej kultúre má čo ďakovať, že nemá jesť, že je otrhaný ako lipa na jaseň, že deti sú mu nahé, že roľa, stajeň pustne, on pijatikou zabíja seba, svoju dušu, blaho i pokoj rodinný, budúcnosť svojej krvp a pokoj svojho svedomia. A zas nie iné, iba tá kultúra je na príčine, že oplače svoje rodné hniezdo, oželie milé hroby na cmiteri a ide za neistou postaťou do Ameriky a nedbá, keď na jeho roli vystiera stučnené svoje hnáty prišlec a špince a šprihá na vlastnú, drahú moju krev. Tak čisto a jasno sú mi pred očima obrazy nášho úpadku, tie obrazy smutné. Jako by oheň, jako by dym šľahal z krovov rodných chát. Kľaknul by a modlil sa, aby nás dobrý Boh chránil pred tou kultúrou, po ktorej tráva nerastie ! Vieme, že ťažké časy žijeme; kde-tu už i havraní sleteli vrhať kocky o dedictvo naše. Ale vieme i to, že veľká, mohutná sila v nás a čistota našich prác i sladké naše svedomie dá nám sily, sily veľkej, mohutnej, že obránime dedictvo svoje a zanecháme potomstvu nášmu príklad žertv nezištných, obetí velikých, charakterov čistých a jestli dostalo sa nám v údel neprečkať veľký pôst národného utrpenia a krívd nad nami páchaných: buď vôľa(Tvoja, no čierne časy musíme prečkať v modlitbách a v pôste, a keď ináč nie, nuž i obeťou Velikého piatku vyvolať velikonočné hody. Vinou maskirovanej kultúry splodený je i náš veľký pôst, a každý z nás tak túži dostať sa „od suchých pŕs macochy k sladkému lonu maiéra“. A čas, kde svetlá postava Spasiteľa strojila sa na Golgatu, tak vážny a príhodný je obzrieť sa na utrpenie naše. Je isté, že iba veľká láska vyvedie nás z pokušenia a ochráni pred následkami dnešnej kultúry. Bodaj by rodáci naši omladli oduševnením a vzmužili sa láskou k prácam našim, dodali si bodrosti ducha a lnuli k sebe, ako Ine sirota - brat k sirotesestre za čas mrazu a pľušte! Veď treba nám toho, treba lásky, oduševnenia, zápalu i obetí. Pamätajte, čo hovorí básnik: i „♦Hotoví buďte; príde ešte velikých múk Piatok veliký, ešte raz zrúkuu besom vrahovia svobody, •lígrolpou rozlietnu sa zúfalstva kriky, —Sipotom? potom, slávte Velikonočné hody!“ „ i ^ ____________ Bk. Politický prehľad. -------25. marca. Hádam najväčší peňažný škandál udal sa v poctivom Nemecku. Jako známo Hannoversko r. 1866 držalo s Rakúskom, za pokutu Prusko privtelilo zem k Prusku a kráľovskú rodinu pripravilo o trón i majetok zhabaním. Tento majetok pod menom „Braunschweigischer Fideikomiss“ alebo „welfovský fond“ manipulovalo pruské ministexium (nominellne nejaká komissia v Hannoveru). Najprv oddávali úžitok kráľovi Georgovi V. (slepému) a síce za jeden rok, potom i to mu odobrali, aby fond použili na upevnenie pruského vplyvu v Hannoveri. Po smrti kráľa vyplácali vdove a dcéram ročne 240.000 mariek, ostatok manipuloval pruský ministerpredseda jako tajný fond — (účty z toho restu — pálili po ich odobrení kráľom!!). I stalo sa, že test ministra Böttichera potreboval súrne 350.000 mariek — ktoré mu i zaC opatril — ale dlžoba tlačila ho. To dozvedel sa Bismarck a jednoho pekného dňa oddal menom cisára Vilhelma I. Bötticherovi úplných 350.000 mariek z onoho welfovského fondu. A tak vyšlo, že fond používa sa medzi iným ku rangirovaniu zadlžených pruských ministrov, jedným slovom na politickú korrupciu a to menom samého kráľa. V Prusku povstal z toho krik, úradné dementi ešte vec zhoršilo, lebo uznalo tajnosť manipulácie. Hamburg, 24. marca. „Hamburgische Correspondent“ v officiósnom telegrame berlínskom dementuje chýry o odvolaní francúzskeho posla Herbetta z Berlína. Berlín, 24. marca. Zprávu, že Rusko zastupovanie svojico záujmov v Bulharsku odoberie Nemecku a oddá Francúzsku, „Reichs-Correspondenz“ vyhlasuje za vymyslenú. Kde Nemecko má konsulárne predstaviteľstvo, tam i ďalej bude zastupovať ruské záujmy, len kde niet nemeckého predstaviteľstva, tam bude Francúzsko zástupcom Ruska. Brussel, 24. marca. Generál Boulanger dnes ráno odcestoval do Londýna. Francúzska výstavka v Moskve. Od 27. marca kancellária sekretariátu francúzskej výstavky bude prenesená z Paríža do Moskvy a 27. apríla zakľúči sa termín prijímania predmetov na výstavku. Vec je teraz v plnom prúde. Výbor výstavky nalieha, aby vystavitelia bez odkladu posielali svoj tovar do Moskvy, poneváč miestnosti sú úplne hotové a výstavka istotne otvorí sa v ustanovenom čase. Pri tom výbor ohlasuje, že k prevezeniu predmetov z Paríža do Moskvy potrebný je skoro mesiac. Počet vystaviteíov je značný; už teraz obnáša vyše dvúch tisíc osôb, prináležajúcich vôbec k hlavným predstaviteľom priemyslu a umenia. Preto očakáva sa, že úspech výstavky bude väčší, než ktorejkoľvek z inostranných, v ktorých Francúzsko malo dosial účasť. Medzi vystavitelmi je i sám Präsident francúzskej republiky, Carnot. Typografi darovali Carnotovi vzorný produkt typografickej a knihárskej práce,