Národnie Noviny, október-december 1892 (XXIII/115-153)

1892-12-03 / nr. 142

Vychodia tri razy do týždňa Predplatná cena pre Uhorsko aKakúsko aa celý rok.................. 12 *1. na pol roka................. 6 si. na štvrť roka............... 3 si. do cudxozemaka na celý rok.................... 16 íl. Bezmenná dopisy prijímajú aa len od známych už dopisovateľov. Nefrankované listy sa ne­prijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 8 kr. HK«“«! «1M, **■«*M» ■ .M» -■ »x«. *»• e2Ep ***i *i_«5:Ä an» -ysr rJTv«* B--Ő- »■»'. TtTj». a»* l —■ Ročník XXIII. Sobota, 3. decembra 1892. Číslo 142. Pojedia sa. Ked Szapáry padal, opustený svojím vlast­ným kabinetom, svojou stránkou, povedali sme na tomto mieste, že to už tak bude bývať, že tak neslávne bodá padať i jeho nástupcovia a celé ministerstvá za toboto systému. Nuž bol postavený Wekerle. Pri systéme, panujúcom aristokratisme, iste zvláštna vec toto je' o vymenovanie. Zvláštna, krikľavo ukazujúca vyžitost kruhov, osobujúcich si spravovat kra­jinu. A pre madarisáciu aká desná irónia v tom, ked v dobe, kde nad každým krámom trčí meno Hatvani, Kardhordó, Hunyady a podobné, v kresle ministrapredsedu zasadne si človek, v ktorého mene už prvá litera je taká, aká ani nepri­­chodí v madarskaj abecede. Aké kapitoly mohli by sme tu písať na pr. my! No teraz nie toto máme na mysli. Wekerle je uáčelníkom vlády. Hovorilo sa, že stal sa ním ako populárny minister fiuancií. (Aký posmech pre konštitúciu, pre krajinu, v ktorej „ľud sám určuje svoj osud“! Môže byť populárnym minister finančuý, ktorý kassu svoju naplňuje z daní, vyberaných nemilosrdne od toho, čo chudobný človek do ústno8í?) Nuž kto veril tým rečiam o popularite, čudne mohol byt dojatý bned v samý prvý deň, ked nový kabinet predstavoval sa snemu. Hned prvé zja­venie sa ministerstva, utvoreného populárnym predsedom, spôsobilo na sneme, ako to peštianske noviny zovú, búrlivý deň. A nechže si nikto nemyslí, že taká vzbura duchov strhla sa z prí­krej srážky princípov. Nie, tam i to, čo oblieka sa v strojný plášť princípov, je nízka náruži vost — zášť, závisť. Najmä Appoňovská oppo- 8Ícia nevedela sa premôcť, že Wekerle vedel po­­sbíjat kabinet a tým zase zmaril jej nádeje. A kto mal oči, mohol videť, že veľká vládna strana nemá moc vôle vystaviť svoje prsia proti ná­padom namoreným na nový kabinet a jeho ná­čelníka. Tá vládna strana, v ktorej klube v mo­mente utvorenia Wekerlovho ministerstva držaly sa reči o tom, aká je týmto činom preporodená, omladená, zmocnená. Áno, nie len to. Skoro konštatovalo sa, že zášť a závisť buráca i v sa­mom novom ministerstve. Ked totiž v druhý a či v tretí deň krajný ľavičiak Polony vymaľoval na sneme podobizne novej vlády a britko ukázal, ako sa držia jej členovia oproti jeden druhému, páni ministri skrúšene vyznali, že síce nenávidia sa (Lukács — Szilágyi), ale pre blaho (!) vlasti (biedna vlasť!) hotoví sú sebazaprením spola pracovať. Tak to vyzeralo bned v prvé dni. A od­vtedy čo? Znaky rozkladu všade. Wekerle inšie temer ani nerobí, len čo mieri, vyrovnáva, só­éivá, krotí odbojníkov v „preporodenej, omla­denej, zmocnenej“ vládnej stráne. Tu prirodzene nasledovalo by, že sú v tom úspechy opposície. Pekné úspechy! Dve oppo­­sície, krajná a mierna, ešte v posledné časy Tiszovho panovania, menovite pri povestnom ro­kovaní o brannom zákone, boly sa dorozumely pracovať spoločnou zbraňou. Upotrebovaly ju potom tuho i za Szapáryho. Aby cbaos bol väčší, toto priateľstvo dfa zbrane vypovedal Appo­­nyovcom nový vodca krajnej ľavice, Karol Eötvös, v reči kúsavej, bntkej — v sneme sú teda roz­padnutí a v časopisoch vedú príkru polemiu. No obraz tohoto všoobeeného rozkľadu nemoŽQO tak namaľovať, že by k nemu nešla ešte nová črta. Nepovedali sme všetko ešte ani my. I krajná ľavica je nesvorná, rozpadnutá (neroz umieme Ugrona!): i v tej zúria náruživosti, a to nie z princípov, nie z presvedčenia vybl­­kujúce. Všetko ehabali pre seba: výlučné právo na riadenie krajinských diel, výlučné právo na ob­čianske výhody, výlučné právo ešte i na vla­stenectvo. A zo všetkého toho teraz vychodí, že idú pojesť sa medzi sebou. Všade intrigy, zápas jednoho proti všetkým a všetkých proti každému. Keby to nebola taká trpká vec, zo všetkého vytisnutí Nemadarí mali by veľké za­dosťučinenie. Trest nastupuje skorej, než bolo by sa myslelo. I sympatie, vydobyté najmä v päťdesiatych rokocb, ktoré tak výdatne pomá­­haly pred svetom, už sú strovené. Pozrime len za Litavu, aká nevídaná nevôľa vzrastá tam proti Madarom! Dakedajší priaznivci už s veľ­kým pohoršením odvracajú sa, ked naivný frá­­sist Kronawetter jedným dúškom hovorí o svo­­bode a Madaroch. Politický prehľad. -------28. nov. Vo Francúzsku nový kabinet utvorit präsident republiky Carnot poveril Brissona, ktorý je predse­dom vyšetrujúcej komiasie v záležitosti Panamskej spoločnosti. Ešte predvčerom Brisson už i radil sa s politikmi, ktorých chcel by získať do uovébo mi­nisterstva. Ináče položenie zamotalo sa ešte i tým, že pokračovanie vyšetrujúcej komissie parlameutárnej predstavitelia pravosúdia považujú za urazenie svojej kompetencie. Amerikánske noviny sponähľaly sa uverejniť plán irského home-rulu. Podľa toho Írsko rozdelilo by sa na štyri autonomné kraje. Každý kraj mal by svoje osobitné zákonodarstvo a svojho gubernátora, ktorý svolával a rozpúšťal by parlament. Proti uzavretiam parlamentu gubernátor mal by právo veta. Z dele gátov štyroch snemov v Dubline utvorí sa senát. Armáda i námorná sila ostane pod dozorom ríšskej vlády. S cudzími štátmi Írsko nemôže vstúpiť do diplomatických potykov, nemôže zaviesť ochranné clá proti britským alebo koloniálnym tovarom, ani do­niesť zákony, týkajúce sa náboženskej svobody. Ale tento plán, publikovaný v Amerike, má tú chybu, že v Londýne už vyhlásili ho za podhodený — apokryf. V Bulharsku už i Načovič rozpadol sa so Stam­­bulovom a princom Ferdinandom. Vystúpil z mini­sterstva, v ktorom viedol totiž financie. Paríž, 1. dec Ministerská krísa trvá ešte vždy. Bris8onovi nepodarilo sa sostavit nové ministerstvo, čo dalo sa aj predvídat; ak by však pri tom všet­kom kabinet sostavil, prišlo by mu bned z počiatku bojovať s ohromuými ťažkosťami. Belehrad, 1. dec. Medzi ministrom financií a ministrom vojenstva povstaly ohľadom vojenského roz­počtu neprekonateľné difference, následkom čoho je demissia celého kabinetu nevyhnutná. Bistič kon­­feroval už s daktorými členami radikálnej strany. Zo Srbska. „A. T.“ má z Belehradu dopis, v ktorom hovorí sa, že radikáli, ked vystúpili z kabi­netu, počítali na rýcble rozhodnutie, kým mali pred neprajníkom prednosť úplnej hotovosti k boju. Ale Ri8tič je majster; on odkladá rozhodnutie a každým dňom klesajú výhľady radikálov a rastú vyhľady libe­rálov Dnes radikáli sami uznávajú, že ich demissia bola nerozumný a prenáhlený krok. Oni chceli na seba strhnúť vladárstvo, to jest dostať dnu Pašiča. Ale Histič a Belimarkovič dobre vycítili, aké by to malo následky a zdvihli hodenú im rukavicu s celou rozhodnosťou. Mysleli si, že vladárstvo ich demissiu neprijme, ale v tom sa mýlili a tým aj celú hru ztratili. Mali vládu i skupštinu a nateraz mohli sa stým uspokojiť. Ristič vystríhal ich pred prenáhlením a chcel udržať s nimi priateľský pomer, ale to bolo marné. Udalosti poučili ich o inom a kto vie, ako vypadnú pre nich budúce voľby do skupštiny. Sťahovanie Rusov z Haliče. IV. Uznávajúc, že ruská národnosť sama v sebe, v svojom etnografickom slofení a historickom rozvití je nekonečne silnejšia i poľskej i maďarskej, najmä kým červenoru8Í držia sa svojich plemenných citov, sväzkov a tradícií, spájajúcich ich s velikým ruským svetom na východe, za kordonom, austro poľská a maďarská politika postavila si za úlohu roztrhať tie svä'ky, oslabiť tie túžby, vyhladiť historickú pamäť Cervenorusov a takým spôsobom prevrátiť ich vo vetev odtrhnutú od rodného pňa, od pôdy a vysy­chajúcu. To je cieľ prenasledovania Poliakmi a Ma­ďarmi takzvaného v ich reči panslavismu alebo pan­­rusi8mu; to je smysel umele rozvitého plemenného a kultúrneho separatismu medzi červenorusmi; to je medziiným objasnenie politických úspechov za po­sledného času v Haliči Romančuka i Barvinského, Savčaka i Ogonovského, vôbec červenoruských sepa­ratistov, hlásajúcich na sneme dogmát plemennej a kultúrnej oddelenosti Červenorusov od Ruska za­­kordonného. A jestli je to tak, jestli Cervenorusi sú snížení v terajšej dualistickej äre k položeniu národno-poli­­tických parii, odsúdených na večné rabstvo privilego­vaným národnostam; jestli sú neprestajne vytískaní zo zákonodarných sborov, štátnych i krajinských úradov a inštitúcií; jestli viac a viac otročia sa i hospodársky vydieraním štátu, privilégiami znati a exploatáciou židovskou; jestli ani v lone svojej ná­rodnej cirkve nenachodia útulku a pokoja, ale naopak, znášajú útisky plazivej hierarchie; jestli škola pokladá sa pre Červenorusov nie za prostriedok umného a mravného rozvitia, lež skorej národného renegátstva, umelého a násilného prerodenia v Poliakov a Maďarov; jestli vláda a vyvodiaca znať každodenne miešajú sa i do vedy i do literatúry červenoruskej, ešte i do otázok jazyka a pravopisu; jestli Červenorusi na vlastné oči vidia v rukách svojej vlády nôž, obrátený proti ich hrdlám, hroziaci celému ich duchovnému imaniu, ich tradíciám, svätyniam, ešte i menu: nuž ktože sa bude diviť, že národ, postavený do takého položenia, konečne začne utekať vo všetky strany sveta, aby spasil svoju cirkev, svoj jazyk, svoju ná­rodnú existenciu. A jestli v lákavej blízkosti nachodí sa krajina, kde žije bratské červenorusovi obyva­teľstvo, kde svobodne rozvíja sa jeho cirkev, jeho jazyk, ruská štátnosť i národnosť, ako mu odolať pokušeniu prejsť cez hranicu, preniesť ta svoj rodinný krb, svoju prácu i svoje nádeje na lepšiu budúcnosť? Skutočne, jestli tu načrtané položenie červeno­­ruského obyvateľstva v Haliči, Bukovine a Uhorsku nezmení sa k lepšiemu, tak žiadne kordony, žiadne zákazy s rakúskej a ruskej strany nezastavia rastúci

Next