Nové Slovo, červenec-prosinec 1974 (XVI/27-52)
1974-07-04 / No. 27
Založené 24. septembra 1944 Ročník XVI. 4. VII. 1974 Cena Kčs 1,50 „Môžem vás uistiť, — povedal prezident USA Richard Nixon v prípitku na obede v Minsku, v hlavnom meste sovietskeho Bieloruska, — že počas našich troch stretnutí na najvyššej úrovni, počas prvého v Moskve, druhého vo Washingtone a na niektorých iných miestach Spojených štátov a terajšieho v Moskve — generálny tajomník L. I. Brežnev, jeho kolegovia a členovia našej delegácie venujú celý čas na dosiahnutie jedného veľkého cieľa — zabezpečiť taký stav, za ktorého dve najmocnejšie krajiny a najsilnejšie národy nebudú plytvať silami a zbytočne strácať svoju mládež vo vojne, ale budú spoločne pracovať pre blaho mieru nielen medzi sebou, ale aj pre blaho mieru na celom svete“. To bolo v pondelok, 1. júla v Minsku, kde ešte viali zástavy po nedeľňajších oslavách tridsiateho výročia oslobodenia Bieloruska od hitlerovských okupantov, pri pamätníkocji ešte svieže vence a kvety, na budovách výzdoba; ľudia pozdravujúci amerického prezidenta si iba včera za prítomnosti veteránov Veľkej vlasteneckej vojny pripomenuli slávny deň svojej republiky/B dlhé dni utrpenia, bojov a hrdinstiev, ktoré mu predchádzali a sa ktoré dostalo ich mesto čestný/fítul mesta — hrdinu. Bolo to krotko predtým, ako prezident navštívil Chatyň, dedinku asi 70 kilometrov od Minská, ktorej niet na nijakej zemepisnej mape — spálili ju — všetkých jej cadsať/esť domov a stoštyridsaťuévät ouyvateľov (medzi nimi sedemdesiatpäť detí), nahnali ich do stodoly nemeckí fašistickí okupanti 22. maroa 1943. Teraz je Chatyň memoriálnym komplexom: na mieste niekdajších domov šedé betónové základy zrubov a uprostred každého z nich obelisk v podobe komína so zvonom — všetkých dvadsaťšesť zvonov odbíja naraz každú minútu, deň čo deň — a memoriálnou doskou s menami spálených obyvateľov domu; okrem toho je Chatyň i cintorínom 186 ostatných bieloruských dedín, ktoré hitlerovci rovnako zničili spolu s ich ľuďmi a ktoré už nemal kto vzkrie(Dokončenie na 6. str.) BUDÚCNOSŤ PATRÍ MIERU (Od nášho vyslaného redaktora Mikuláša Šimku) Teleioto TASS—ČSTK SovletsXo-amertcké rozhovory v Kremli Integrovaná chémia JÁN RIŠKA Na brehu modrého Dunaja. V srdci Európy. Raz tu speváci lákajú svojimi hitmi, inokedy sú priestranstvá bratislavského PKO plné kvetov a ovocia, každoročne, v tomto roku už po šiestv raz, predvádzajú svoje čary moderní „alchymisti“. Na dvere života zaťukalo, klope a búši storočie chémie, prognostici predpovedajú nie zo sklenených gúl ani z kariet, ale z potrieb a vývoja spoločnosti. Nadchádzajúce storočie sa ním stane celkom zákonite, už dnes, ako sme sa o tom presvedčili na INCHEBE 74 a ako sa denne presviedčame v praktickom živote, chémia vtrhla do života ako príval, a hrá velmi významnú úlohu. Danta vykázal alchymistov do št*lte. ■; !s pasti pekla. Kolkí by ju radi ešte vykázali z chotára, aie nie zo života, napokon, symbolom industrializácie boli dymiace komíny, nechýbajú na plátnach ani vo veršoch. Vedci a technológovia vymysleli dokonalejšie postupy. Socialistická spoločnosť už žiada komíny bez dymu, technici montujú filtre na zachytávanie úletu, chémiu cítiť zďaleka, ale už aj necítiť a možno aj ten Dunaj bude naozaj modrý a v povetrí bude cítiť ozón. Krôčiky, kroky aj sedemmíľové čižmy sa už v tomto^ smere vymysleli, aj zvlákňovacie stroje sa dajú „zakapsľovať“, aby sírouhlík neunikal, ako sa o to pokúšajú v dimitrovke, aj vlákna vyrábať bez neho, Slovnaft už má konkrétne plány, ako podstatne znížiť množstvo olova v benzíne, stavajú sa čistiace stanice, uzatvára sa okruh vody, chémia už múdrie, začína likvidovať svoje tienisté stránky, veď nemôže byť ako dojnica, čo nadojené mlieko vykopne. Keď už sme pri tom, aj ten litrík mlieka, omeleta či zbojnícka pečienka alebo rezeň voňajú inak kŕmičke či dojičke a inak na tanieri. A keďže sme boli na INCHEBE 74, kde sa ukazovalo čo najmodernejšie, to, čo najviac slúži človeku a najmenej zla prináša, videli sme chémiu z tej najsvetlejšej stránky. Videli sme to, čo chémia vyrába, predáva a kupuje, čím slúži, čo mohol vidieť aj radový spotrebiteľ, trocha sme nazreli aj do vedeckých podujatí, do dielní už menej, pretože s tým, čo sa rieši a skúša, ani ten najvravnejší majster nejde na bubon, aby neprišiel o patent. Návštevníci obdivovali, hodnotili, zlepšovatelia dumali, vynálezcovia sa inšpirovali, občan plánoval, čo z noviniek si kúpiť — bol som s dcérou a jej priateľkou v pavilóne bytovej chémie celé dopoludnie, uprosila ma, aby sme ta šli ešte raz, hoci nie je parádnica — v obchodných miestnostiach sa zatiaľ uzatvárali zmluvy, nadväzovali kontakty a podpisovali kontrakty. Návštevníkovi pripomínala INCHEBA nielen čarovný svet chémie, jej kráľovstvo doma aj vo fabrike, ale aj dni banskobystrického vysielača, aprílový príchod dunajskej flotily Červenej armády, volanie barikádnikov z Prahy, deň víťazstva a mieru, ale aj začiatky integrácie v rámci RVHP. Štyri výročia! Včerajšok, dnešok a zajtrajšok! Tisíce výrobkov. Len z ropy a plynu ich možno vyrobiť pol druha milióna. Na pery a líca žien, do mydiel a šampónov, do líčidiel a do domácností, namiesto ocele a kovových rúr, na usne topánok, do podošiev, namiesto hodvábu a bavlníka, dreva aj ovčieho rúna, vlákienka pevnejšie než oceľ, rámy oblokov, lode z plastov, karosérie áut, pneumatiky, strechy a konštrukčné materiály, plastické srdce, umelú krv, tabletky, umelé údy a biftek z ropy, dováža sa alebo vyváža zrno a mäso alebo hnojivá, chémia už sčasti dáva človeku obydlie, oblieka ho a živí, zvyšuje jeho produktivitu a uľahčuje mu na každom kroku život. V pavilóne Slovchémie bolo niekoľko sklenených nádobiek s tmavou hustou tekutinou. Tá ropa a plyn prúdi z východu. Srdce Európy — Československo, ako ho nazvali básnici, prakticky je, pokiaľ ide o suroviny pre chemický priemysel, veľmi chudokrvné. Národohospodári vecne rátajú a zaznamenávajú bohatstvo aj nedostatky krajiny — bohatstvo dlhoročných tradícií, šikovnosti rúk a umu ľudí, ale aj značné obmedzenie bohatstiev uložených v zemi, uhlia, rúd, vodných zdrojov, ropy, zemného plynu ... Chémia má trocha domácej nafty, trocha plynu, pyritov, sklárske piesky, lesy, taktiež nevyčerpateľné, čadič, hlavné suroviny — ropu a plyn — však musíme dovážať. Človeka upútali objemné rúry tiahnúce sa od hlavnej brány až na nábrežie Dunaja, len ropovod Družba, to je jedna miliarda úspor, pokiaľ ide o dopravu ropy. Dodávky ropy a plynu zo Sovietskeho zväzu, dlhodobé, presné, terajšie aj budúce, stabilizované čo do množstva a cien aj počas energetickej krízy, to je základ, na ktorom stojí naša chémia. (Dokonanie na 2. str.) S rektorom SVŠT o problémoch technického štúdia Premeny inžiniera Štvoruholník veda—technika—výroba—spotreba zákonite stojí v centre pozornosti celej spoločnosti. Zo všetkých hľadísk sa skúmajú problémy celého komplexu vzťahov medzi nimi i každej oblasti jednotlivo. Jedna na druhú sa veľmi úzko viaže a vědeckotechnický — rozvoj — spoločnosti bude tým rýchlejší, čím budú medzi nimi kratšie cesty. Nad tým, vlastne pri tom všetkom stojí človek, tvorca a užívateľ vymožeností vedy a techniky. Vlastným pričinením žije v podmienkach, ktoré mu rozširujú priestor pre jeho všestrannejší rozvoj. Nadobúda nový vzťah k vede a samozrejme i k vzdelaniu: otázka jeho kvalifikácie a vlastne kvalifikačná štruktúra celej spoločnosti je základom, z ktorého sa vychádza pri každej úvahe o budúcnosti. Zvlášť aktuálna sa v súvislosti s nastupujúcou vedeckotechnikou revolúciou javí problematika inžinierskeho štúdia. O niektorých jej charakteristických aspektoch hovoríme s rektorom Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave, prof. Ing. Antonom Blažejom. DrSc. (Dokončenie na 13. str.) Do hlbín spotrebi turovej Éše VLADIMÍR J A N C U R A Či sú len tí zákazníci nevďační! — lamentuje zavše výrobca, obchodník alebo obaja spoločne. Výskum a vývoj tejto veci nás stál státisíce, výstavba novej prevádzky a dovoz technologickej linky milióny, výrobok zodpovedá svetovým technickým parametrom, do reklamy sme vrazili takmer celý fond, v predajniach sme nový tovar vystavili na najviditeľnejších miestach — a konzument nezabral, nechce to ... Týmto postrehom som práve pred troma rokmi začal novinársku analýzu stavu vo výskume spotrebiteľského dopytu u nás. Mohol som sa vtedy oprieť o výsledky ankety s viacerými výrobcami predmetov širokej spotreby. Vyplynulo z nich pomerne jednoznačne, že väčšina podnikov neberie do úvahy pri plánovaní výskumných a vývojových úloh tendencie vývoja potrieb spotrebiteľov a požiadavky trhu; že o celej veci rozhoduje v konečnej inštancii vedúci technického úseku; že navyše podniky takmer vôbec nepoužívajú predajné testy, čiže nepoznajú názor budúceho zákazníka ani krátko pred uvedením nového výrobku na trh .. . Ďalej som citoval výrok Istej svetoznámej autority v teórii výskumu trhu: „Čo si ľudia v podniku myslia, že vedia o spotrebiteľoch a trhoch, je častejšie nesprávne než správne. Jediná osoba vie skutočnú pravdu: zákazník. Iba opýtaním sa zákazníka, pozorovaním zákazníka a pochopením jeho správania sa možno zistiť, kto ním je, čo robí, ako nakupuje, ako používa nakúpený tovar, čo od neho očakáva, čomu prikladá význam atď.“ To bolo pred troma rokmi. Čo sa odvtedy zmenilo? □ □ Všeličo. A to dosť podstatne. Zmenila sa napríklad situácia na našom vnútornom trhu. Čitateľ si iste pamätá, že po krízových rokoch, pre ktoré bola okrem iného charakteristická strata existenčnej istoty občana, z toho vyplývajúci nákupný „boom“, ďalej cenová a mzdová anarchia, zanedbávanie málo rentabilných, ale pritom sociálne nevyhnutných výrob (a v dôsledku toho kritický nedostatok napr. dojčenského tovaru), centrum schválilo sériu mimoriadnych opatrení. Jedným z nich bolo vyhlásenie cenového moratória, ďalším „Smernica na zabezpečenie vnútorného trhu základnými druhmi tovaru“. Pravda, ovocie tejto zaiste správne] politiky nemohlo dozrieť zo dňa na deň. Preto aj v roku 1971 pretrvávali u nás (Dokončenie na 4. str.)