Nový Rod, 1942-1943 (XXII/1-10)
1942-09-01 / No. 1
Štátna vedecká knižnica v Košiciach t ž® /ma a narodiťOdis Xristus H0U9 ROD Mravnonáboženský a literárnokritický časopis slovenskej evanjelickej mládeže Spomíname na Martina Rázusa. Ročník 22 /M/yj September \m ici icUck Pavol Tomko: Q Leto chýli sa ku koncu, prázdniny sa pominuly i letoviská SEM sa pozaiváraly a slíchly... Brány škôl sa znova oivorily a po chvíľach povolenia, oddychu, chytáme sa v mene Božom znova do práce. Aj náš Nový rod začína orať novú svoju, vďaka Bohu, už dvadsiatúdruhú brázdu, vydávajúc sa v novom ročníku znova k vám, drahí bratia a sestry, aby bol i naďalej Vaším priateľom, spoločníkom, ktorý by As •J '.žoval, sjednocoval, duchovne obžipovzbudzoval k šľachetnému smýí, cíteniu i konaniu, v ňomž by ste i oslňovali svoje plody, iskry ducha, nnému sa obohacovaniu a duchovc ozrievaniu ... až. v mene Božom zase do práce, „Ona ' je žitia väčší dieí", ako hovorí náš Hviezdoslav. Do práce, kde len koľvojím postavením stojíme, nech je to ’e, či v študovni, v pracovni, či dielni, !i, či inde,- do práce, čistej, tvorivej, úej, ktorá človeka šľachtí, vychováva, vne obohacuje, charakterové upeviravne povznáša. Do práce, ktorá má rtožniť nielen chlieb každodenného j/tia, ale aj dáva našej osobnosti pečať ľudskej dôstojnosti a osobnosti, lebo v tom, ako kto svoju prácu chápe, hodnotí, a koná, vyráža sa veľmi zreíedelne jeho ľudská tvár, tvár jeho osobnosti. A do práce, kým je čas, aby sme nič nezmeškali a nestratili, nie menovite v našom mladom veku, veď „v mladom sa veku ide do práce!" Deň za dňom sa míňa a ani nevieme, ako čas uteká, ako sa míňa chvíľa, ktorá sa už nikdy nevráti. Šťastný, kto ju vie zachytiť a premeniť v hodnotu, fixirovať ju, ako obraz prchajúceho oblaku na fotografickú dosku, kto ju naopak len tak, aby bolo premárnil, zpozná raz, čo stratil. Svet prežíva pohnuté, převratové časy. A v tomto boji na život a na smrť zoblieka sa i človek zo všetkého, čím sa tak hrdo honosil. - Inter arma silent musae! a tým je všetko povedané. Veda, poézia, umenie, ideále, všetko to, čo človeka kedysi zdobilo, dnes stráca cenu ako šperk, tam kde sa stal nepotrebným, kde zaň nechcú dať ani skyvu chleba. Život sťahuje sa do posledných tvŕdzí a bojuje o holú svoju existenciu a zachovanie. Tvár doby je krušná, obzor života skabonený a nejedna duša v skepticizme rezignuje. Tvárou ,v tvár takejto skutočnosti zdá sa nejednému, že nehodno ani žiť, pracovať a tvoriť; - veď načo by aj, keď to, čo sa dnes pri veľkých obetiach utvorí, zajtrá zničí sa do koreňa. Beda však, kto už len takto hľadí, nemajúc viery v život, ten je už starcom, i keby bol mladým. Mladosť chce žiť, tvoriť. Mladosť hľadí do budúcnosti s nádejou, ako onen pastierik, ktorý, keď pršalo, sa radoval, lebo že po pľuští príde zase chvíľa. A nestrácame nádeje ani my, lebo vieme, že nad všetkým pominutelným, nad celým týmto lomozom sveta, nad všetkými si *2720 434679* M i. $0298 ,c V' A A zase do práce v Božom m 1