Obzor, 1874 (XII/1-36)
1874-11-25 / No. 33
Tento časopis vychádza : 5, 15 a 25 každého mesiaca. S 8 Reklamácie u svojej pošty. ČÍSLO 33. V Uh. Skalici, dňa 25 novembra 1874. ROČNÍK XII. Č tl © ; | pre hospodárstvo, remeslo a domáci Z remeseľníckej cesty do Ameriky. Sdeluje Daniel Šustek, stolár. (Pokračovanie z čísla 32-ho). 4. Plavba popri Gibraltaru. Medzi chodením po meste došiel čas k obedu: já tedy prihovorím sa jednomu, dosť pansky vyzerajúcemu človekovi po francúzsky : že kdeby sme dajaký Zötel (hostinec) vyhladať mohli k obedu? On ale stisne pleciama a zamrmle čosi; nerozumeli sme sa. Oslovím druhého po taliansky, ani tento nič, pristavím zas jednoho po nemecky ani slova. Anglicky a španielsky nevedeli sme, a tak nemohli sme sa dorozumeť. Divná vec, pomyslím si, že Španieli nevedia sa dorozumeť s Talianom a Francúzom, kdežto všetci z jednoho latinského kmena pošli, na proti tomu my Slováci vieme sa preca dohovoriť s pobratincami našimi, trebas to i trochu pozoru vyhľadáva. K obedu -nechcelo sa nám ísť nazpak na lod našu, trebasby sme to tam boli z darma obdržali: aby sme tedy preca hostinec vypátrať mohli, brali sme sa k vätším domom a prechádzajúc popri nich, nakukali sme dnu oblokmi, či reku dakde viac ľudí pohromade obedovať vidíme? A skutočne o nedlho nazreli sme do miestnosti, kde mnoho ľudí sedelo pri stoloch : to je reku hostinec, a už sme boli v ňútru. Ale ani tu nevedeli sme sa dohovoriť , prinútení sme tedy boli, hostinskému posuňkami dať na vedomie, že i my obedovať chceme. Tejto mimickej reči našej porozumel hostinský dobre, a čosi kamsi priniesol nám veru chutné jedlá, obsluhujúc nás ochotne a prívetive, tak že sme s ním úplne boli spokojní. Keď sme jedlom už občerstvení boli, riekli sme si, žeby to hádam od veci nebolo, keby sme si tu, na zemi španielskej, z najpovestnejšieho vína tejto krajiny zapili. Pokážem tedy na hodnú holbovú sklenicu a poviem hostinskému: Malaga! O chvíľku stála pred nami sklenica svetochýrneho vína toho, pri ktorej sme si náležite povolkali, presvedčiac sa o tom, že veliká povest otáznej plodiny má svoj dobrý základ. Keď sme sa do sýtosti najedli a tým výborným vínkom občerstvili, nastalo platenie za obed, dávali sme tedy hostinskému francúzske peniaze, ktoré ale prijať nechcel, žiadajúc reále. Koľko asi toho bolo, čo pítai, vedeli sme; ale ani španielskej „babky“ nemali sme vo vreckách, tým menej reále. Náš hostinský myslel si, jako mnohí jeho súdruhovia, že pocestný celú sbierku všakových peňazí so sebou nosiť má, aby každého dľa žiadosti „v jeho minci“ uspokojiť mohol. Dali sme mu tedy preca len francúzske peniaze po 2%, franka (bez mála 1 zl. r.) a mysleli sme si: ak vezme, dobre; ak nie, i tak dobre, ba lepšie pre naše vrecká. Čo tedy mal robiť? už preca len vzal ty franky. Je to veru galiba, keď pocestný človek i má daktorý „žlták“, niekoľko „sivkov“ a za hrsť červencov, nikto ale nechce ty peniaze brať: jeden Vám žiada lire a piastre : druhý Napoleondóry, Louisdóry 33 B Y I = S > S © © © S 8 t n = © > > © s | celoročne 3 zl. polročne 1', zl. Jednotlivé čísla 10 kr.