Slovenský Východ, február 1928 (X/26-50)
1928-02-01 / No. 26
Slovenskú Ifljcfiod Ročník X. Číslo 26. V Košiciach, v stredu I. februára 1928. 2a 60 hál. Konec podvodov rotmajstra. Dopadnutý četnictvem v Nižných Nemeckách. *k. Košice, 31. januára. — Už niekoľko mesiacov znepokojoval obyvateľstvo východoslovenských dedín podvodný rotmajster, ktorý obracal sa najmä na rodičov' mladých ľudí, ktorí slúžili na vojne a lákal od nich pod zámienkou, že je predstaveným ich synov, peftažné obnosy a tiež skutočne oklamal celý rad osôb. O tejto činnosti falošného rotmajstra písali »me niekoľkoraz a len teraz vychádza na javo, že tento podvodník urobil ešte omnoho viac podvodov, takže je celkom asi 15 prípadov dosiaľ zistepých, kde poškodil svojím figliarsťvom rodiny našich roľníkov. četnictvům bolo zistené, že páchateľom týchto podvodov je istý Andrej Ištok, 28- ročný, dvarazy už pre podvody trestaný robotník, ktorý býva v Ochtine v rožňavskom okrese. Na základe tohoto zistenia začalo sa po páchateľovi pátrať a tiež bol četnickymi strážmajstrami Bedrichom Raekom a Jánom Petrom z Ivarčavy v Nižných Nemeckách dopadnutý a zatknutý. Andrej Ištok prevádzal svoju činnosť uá dlhší čas a poškodil okrem iných roľníka Juraja Korpu zo Záboru, ktorému predstieral, že jeho syn slúži v jeho rote v Levoči, vylákal od neho niekoľko sto korún a potom zmizol, ďalej roľníka Jána Kostroja v šentuši, Barboru Hreekovú v KorytňanocH, Jána Takte* v Derovci, roľníka Tpmčika z Kežoviec iVtď. Ír. '. . - ; • Získané peniaze podvodník obyčajne premárnil a ačkoľvek jeho podvody idu do tisícov, pri jeho zatknutí nájdených bolo u neho Ipn 28.60 Kčs. Falošné rotm ajstrovatvo bolo jeho živlom. Keď sa rozhodol, že sa vrhne na voľačo iného, utrpel fiasko. Tak sa stalo, že prišiel do obce Pažoli, kde však zistil, že žiadny roľnícky syn na vojne neslúži. To bola, pravda, krutá rana pre jeho „obchodné podnikanie” a preto to zkúsil na inom poli. šiel do miestneho obchodu a chcel tam revidovať ako úradník dôchodkovej kontroly. Avšak energická obchodníčka kategoricky ho požiadala, aby sa jej legitimovat. Preto radšie »mizol. To isté sa mu stalo aj v Nižných Nemeckách u obchodníka Uhnaná Mankoviča, ktorý ho tiež zo svojho obchodu vykázal. Tam však navštívil ištok roľníka Michala Cibergu a začal zase so svojím rotmajstrovstvom. Tým spôsobom sa mu podarilo oklamať roľníka o 150 Kčs. Ale Damoklov meč už nad ním visel, četnictvo ho v Nižných Nemeckách dopadlo a urobilo konec, jeho ďalším [»odvodom. Bol už odvedený do väzby košickej' sédrie. Poctivec i Turkestánn. Obkradol svojho zamestnávateľa farára. šk. Košice, 31. januára, četnictvo a polícia pátra po istom Jozefovi Steinerovi, príslušníkovi SSSR. z Turkestánu. ktorého osud zaniesol na východné Slovensko a obdržal zamestnanie u rímsko-katolíckeho farára Emila Petecha v Cabove. Farár ujal sa ho ako evojho a Jozef Steiner zdanlivé vykonával voľáky čas poctivé svoj úkol kočiša a farárovho sluhu, ale odrazu zle sa svojmu zamestnávateľovi odmenil za jeho dobrotu. Keď farár slúžil omšu, ukradol mu Steiner 500 Kčs v hotovosti zo zásuvky stola, vzal mu kožuch v cene 3000 Kčs a okrem toho kožený nánožník v cene 1500 Kčs a utiekol. Aby sa mu leDŠie utekalo, vzal si koňa, zapriahol do voza a len v tretej obci nechal ho aj s povozom pri krčme stáť a pustil sa ďalej do sveta. Kôň a voz bol farárovi vrátený. Falšovali poukážky na pdporv. Prefíkaní figliari zatknutí. x-x. Nitra, 31. januára. V sobotu pred obedom dostavili sa dvaja mladíci z obce Janikovce do pokladnice nitrianskej okresnej poisťovne a preukázali poukázku, znejúcu na 500 Kčs na stravnú podporu. Pokladník vôbec nemal podozrenie, poneváč mená, na ktoré bolj- poukázky vystavené, vskutku sú v stave práceneschopných. Obnos bo! vyplatený. Za nár minút ale sa hlásil u pokladníka jeden pravý práceneschopný a žiadal stravnú podporu a tu vyšlo na javo, že prvé poukázky boly faíô?”é. Za krátko dvaja figliari zase súhlasili s novými poukážkami a vtedy boli zadržaní dokiaľ neprišla polícia. Obaja boli dopravení na polici u, kde sa priznali k tomu, že od ordinujúceho lekára dra ötvösa ukradli blanket«/, ktoré s" m j vvsjtávili a falšovali /*oíU»ís lekára, Podvodníci po vypočutí boli zatknuti, škoda ie nahradená. i'lnpčttá hartrmta eiiHrícb valút • Hodnota Kčs v Curychu: MC» Kčs stoji 15,40 švajčiarskych frankov. 1 americky dolár.......................33.75 Kcs 100 rumunských lei ..... 20.73 Kčs 100 poľských zlotých................... 378.55 Kčs 100 maďarských peng« .... 590.15 Kčs, 100 rakúskych šilingov .... 175.50 Kčs! 100 nemeckých mariek .... 801.— Kčs 100 talianskych lír .... . 178.72 \\ Kčs IM francúzskych frankov . . . 132.60 Kčs Nesprávnosti pri povolováni úveru. Riaditeľ banky zatknutý. V. V a r š a v a, 31, januára. Na návrh mimoriadnej komisie pre stíhanie nesprávností, poškodzujúcich štátnu pokladnicu, bol zatknutý vo Varšave bývalý riaditeľ prezidiálneho departementu ministerstva financií, v poslednom čase vrchný riaditeľ Stavebnej banky v likvidácii, dr. Luboslav Wyszatecki. Polícia ho prekvapila v jeho byte, keď spal a priviedla ho do paláca ministerského predsedníctva, kde úraraduje mimoriadna komisia. Vyšetrovanie trvalo celý deň a skončilo uväznením Wyszateckého. Wýszatecki bol od r. 1919 šéfom osobného oddelenia v ministerstve financií, neskoršie sa stal šéfom prezidiálneho oddelenia, v r. 1924 bol penzionovaný a vymenovaný za vrch. riaditeľa Stavebnej banky. Neskoršie sa štát rozhodol, túto banku likvidovať a jei funkcie sveriť Komunálnej banke. Pri likvidácii boly zistené nesprávnosti pri povolovaní úveru zo štátnych prostriedkov. Očakáva sa ďalšie zatknutie osôb. STANO KOČKOV: „František Rychtář”. „Tu”. ,Jozef Cibula”. „Tú”. „Peter Muroň”. „Je”. Tieto a iné výkriky ozývaly sa na chodbe pri „okienku” kancelárie účtovníka na závode B ... a. Je výplata. Zástup baníkov, shromážděných pri kancelárii, stále a stále sa zväčšuje príchodom iných, čiastočne len na odpoludňajšiu zmenu idúcich, čiastočne zo závodnej kúpeľne, alebo priamo zo šachty sem prichádzajúcich. Temer na všetkých tvárach sú znateľné stopy ťažkej podzemnej práce — ťažkopádny krok, nahrbené chrbáty, na bledých, vychudnutých tvárach a vysadlé kosti, otupělé mysle, to všetko sú známky ťažkej práce a podvýživy — údel baníka. Ku všetkému tomu ešte počuť, že bude reštrikcia — nový meč, nová rana do mass robotníctva, bez toho biedne žijúceho. Ale napriek všetkým týmto starostiam, týkajúcim sa najviacej otcov rodín, je predsa počuť na jednom mieste smiech a škádleme. Sú to mladíci, nestarajú sa o to, čo budú jesť zajtra, za týždeň. Jedinou ioh starosťou je, kde pôjdu dnes večer — a v nedeľu. Do kina? Na muziku? „Vlado, volá ťa”. Ty cigániš”. „Nie; naozaj”. „Tu”, zkŕikne nedoslýchavý, s jedným přivřeným okom Vlado Gajdoš. Ale úž je neskoro, úradník nečaká. Volá už nasledujúceho a nezbývá mu nič iného, než čakať naposled. „Vidíš, nechcel si veriť, teraz čakaj!” „No, no, to nič. Kde pôjdeš dnes večer?’ „Na čo by som čakal do večera ? Ako sa naobedujem, hneď pôjdem do »Floriana.«: Prícľ tiež, bude tam dobrá kariová partia” .Neviem, možná že prídem”. Po violate. Výročie vzSiury námorníkov v Kolore. Spomienka na revolučný cín. - 700 námorníkov povstalcami. Dnes 1. februára je tomu desať rokov, čo započala v Kolore dvojdenná vzbura námorníkov, na kíorú spomína jeden z účastníkov takto: Hlad bol nemilosrdný a živil revolučné my. šlienky všetkého vojska mierou vrchovanou. Medzi kultúrnejšie vyspelými vojakmi a menovite medzi českými námorníkmi, ktori už skoršie tvorievali na lodiach národnostné krúžky, myšlienky tieto prejavovaly sa nenávisťou k Rakúsku, ktoré v zárodku snažilo sa zdeptať každú iskril nádeje na slobodu. V českom krúžku sa nikdy mnoho nehovorilo, ale viac čítalo a premýšľalo. Postavenie jeho bolo zvlášť ťažké, poneváč kedykoľvek prišla zpráva o prebehnutí českých vojsk k nepriateľovi, vždy nenávisť, menovite u dôstojnictva proti krúžku sa zväčšovala. Došlo tak ďaleko, že dôstojník nechcel si zapáliť cigaretľu zápalkami, podanými itm vojakom Čechom. Prehliadky jednotlivých veci námorníkov boly veľmi časté a na lodi vzmáhajúcim sa hladom a prenasledovaním, myšlienka na vzburu denne rástla. Námorný súd súdil veľmi prísne a niet pamätníka, že boj by koho oslobodil. Chovanie dôstojníkov napínalo trpezlivosť námorníctva a tak prišiel deň 1. februára 1918, kedy tetiva, príliš napjati, praskla. Propagátorom revolty bola loď „Sv. Juraj”, kde bolo Čechov, ktorí tu mali svoju knižnicu, (najviac, Toho dňa posádka lodi sa vzbúrila, odzbrojila dôstojníkov a postrelila korvetného kapitána. Loď bola vo chvíle v rukách námorníkov. Na lodi „Karol IY.” bola istá váhavosť, ale katióny lodj „Sv. Juraj” na ňu namierené, urychlily revoltu aj tam. Dôstojníci boli zavretí v svojich kabinách a od lodi k lodi šírilo sa radostné nadšenie slobody. Jedine loď „Admirál Staun” za veliteľstva Schvarzenbergerovho vzdorovala, ale napriek tomu vyše polovica námorníkov prešla k povstalcom. Nadšenie bolo veľké a nezmenšil ho ani útok pozemnej baterie pri ’ Castelnuwe, ktorá na lodi „Cisár Rudolf II.” zastrelila dvoch námorníkov. Tak minul prvý a druhý deň povstania, ale Isoio patrné, že beznádejného, poneváč nebolo nikoho, kto by sa mu bol postavil na čelo. Talianskym lodiam boly sice dávané radiovou telegrafiou zprávy o povstaní, ale depeše boly podzemnými staniciami rušené. Keby bola prišla na pomoc, mohla sa ľahko zmocniť celého kotorského obvodu. Medzitým bola už daná zpráva do Pulje, odkiaľ prišla celá jedna flotila k potreniu povstalcov. Odpor joj nebol kladený žiadny, poneváč námorníkov zo »všetkých národnosti bolo možno ovládnuť jedine hrozbou a Jej tu nebolo. Renegáti a ďalej slúžiaci poddôstojníci začali udávať vodcov vzbury, ktorá za iných okolnosti mohla pripraviť Rakúsko o loďstvo. Na 709 námorníkov-povstalcov bolo v sprievode bajonetov odvedených do Kotoru, tu boli vybraní štyria, prevedený bol náhly súd a títo chlapci, po slobode túžiaci, boli zastrelení. Rakúsky súd neopovážil sa odsúdiť viac povstalcov, posielal ich len na ťažké práce. Ale aj tí dočkali sa slobody, ktorej príchod chceli svojou revoltou urýchliť. Nenávidené Rakúsko sa srútilo. Minister školstva dr. Milan Hodža, ktorý dovršuje dnes, 1. február;» 50 rokov svojho plodného života. Výplata je skončená, sachetný dvor je temer prázdny, len tu a tam prejde ešte postava oneskoreného baníka smerom k bráne. Všade je ticho prerušované chvíľami zvoiikovým signálom a v zápäti na to sykotom a hukotom do chodu pusteného parného stroja, takzvanej „fedruvky”, vyťahujúceho z útrob zemských poklady, plniace bezodné vrecká nenasýteného kapitálu. Ale dole. pod zemou, odohráva sa zápas o život — baníka s prírodou — onen, aby mozolnými, do krvi zodretíými rukami odlomil kus čierneho, lesknúceho sa kameňa, aby zaň kúpil kúsok chleba pre seba a svoju rodinu — ona, aby uhájila si to» čo celé veky patrilo jej. Kto zvíťazí? — On! Človek!!! Pred vráta ml závodu ie rušno. Sú to podomní obchodníci so svojimi košmi britiev, nožov, zrkadielok a rôznych inveh tretiek a hračiek! tam pri strome stojí židák so svojím stánkom, preplneným ovocím a čokoládou, pod stĺpom elektrickej svietilne sedí válečný invalida a pahýlom pravej ruky hrá na ťahacej harmonike, prosiac o malú almužnu, tam zase hlúček žien baníkov, čakajúcich ua mužov, nesúcieh svoju štrnásťdennú výplatu, čiastočne preto, aby im zabránily zaniesť ťažko zarobené peniaze do krčmy a najmä však preto, aby mohly nakúpiť najpotrebnejšie; životné potreby a zanlatily svoju dlžobu u mäsiara a v konzume. Mládež kupí sa v hlúčkoch okolo predavačov, odkiaľ počuť ich jednanie, hádky, nadávanie a smiech. „Bratko, kúp si krivák y a babu, alebo britvu na bradu, stoji stodvadsať korún”, „čo? Dvadsať korún ti dám za ňu” „Ei. tp dávaš málo. Pridaj niečo!” „Ani za boha nepridám” Päťdesiatiny mlitlsira dra Hodžu. Košice, 31. januára. 1. februára tohoto roku dožíva sa päťdesiatin vvujkaji.ci slovenský .politik a štátnik dr. Milan Hodža, minister školstva a národnej osvety. Rodina Hodžovcov dala Slovákom nejedného vynikajúceho muža. Dr. Milan Hodža narodil sa v Sučanoch 1. februára 1878. Jeho otec, Ondrej, bol bratom básnika a neohrozeného bojovníka za slovenskú vec, Michala Miloslava Hodžu. Po skončení nemeckého gymnázia v Sedmohradsku odchádza Milan Hodža do Budapešti študovať práva, kde hneď zaujme dôležité miesto v hnutí mladej slovenskej inteligencie. Roku 1897 stal sa redaktorom „Slovenských Listov” v Ružomberku a roku 1901 počína v Budapešti vydávať „Slovenský Denník”, ktorý však pre finančné ťažkosti prestal vychádzať. Po nejakú dobu redigoval v „No tak si ju vezmi!” Je živo ako na trhu. Ale to netrvá dlho. Po chvíľke sa rozchádzajú — iední do neďalekej kolonie domov, druhí — do krčmy. Veď majú peniaze. Šenkovňá krčmy „U Floriana”, nachádzajúca sa neďaleko závodu, je takmer nabitá. Už zďaleka počuť spev a výskot rozjarených hlasov za sprievodu chraptivých, uši trhajúcich zvukov ťahacej harmoniky, takzvaného murárskeho klavíru. Na prahu tmavej, elektrickou lampou nad pultom zavesenou, spore osvetlenej miestnosti, zaráža nás neobyčajný zápach. Dusivý, belavý dyni tabaku, plávajúci ako hustá, jasenná mlha okolo stien a povaly, hľadajúc skuliný, kadiaľ by mohol uniknúť zo „zabednenej” miestnosti pred stále a stále „čerstvým” dymom, vypúšťaným z úst a nosov fajčiacich mužov, mieša sa zo zápachom piva a pálenky. Stoly, rozostavené okolo stien, sú obsadené. Niekoľko, ktorí neskoršie prisadli a ďalším, stále prichádzajúcim, nedostáva sa miesta, ale predsa neodchádzajú. Zostali stáť pri pulte, ba niektorí si sadli na starý, rozkývaný kulečník, stojací uprostred miestnosti a popíjajú pálenku, alebo pivo. So všetkých strán počuť hlučný hovor. Alkohol rozväzuje jazyky. Temer na každom je poznať'účinky alkoholu —- jednému v hovore stáie opakujúc jedny a tie isté slová, inému v neistom držaní tela i* opäť inému v horečne sa lesknúcich očiach, Hostinský má žatvu — peniaze sa len tak sypú. Koľko stolov, koľko hlúčkov, toľko rečí a debát. Politika, hospodárstvo, rodinné pomery, právo, noviny zo sveta, pikantné historky a me veci možno tu počuť. K jednému stolu, obsadenému asi piatimi